Simona sa vo dverách nášho Nízkoprahu objavila v sprievode druhej Simony. Obe mali práve okolo 13 – 14 rokov. Priviedla ich zvedavosť ... do rúk sa im totiž dostal letáčik, ktorý si našli pod dverami (spolu s kolegyňou sme chodievali na miesta, kde sme vedeli, že sa stretávajú skupinky mladých deciek a pod zatvorenými dverami sme im nechávali pozvánky do „nášho“ klubu). Ich prvá návšteva netrvala dlho... vošli, poobzerali si..., tá mladšia z nich (vtedy sme to netušili, že je mladšia) vzala do ruky gitaru ... niečo na nej len tak zabrnkala ... a už ich nebolo... . O týždeň tu ale boli zase ... znovu ten „skúmajúci pohyb po priestore“... pár slov... len tak... nezáväzne... a už ich nebolo... . Keď za nimi buchli dvere, s kolegyňou sme si vymenili pohľady a neistý úsmev s nevyslovenou otázkou „prídu ešte?“... Prišli ďalší a ďalší a ďalší piatok... . Pomaly sa s nami zoznamovali... pomaly zdeľovali kto sú a rovnako pomaly a opatrne zisťovali kto sme my... a hlavne čo tu (v klube) robíme... . Zisťovali, že tu niekedy spolu len tak sme... len tak sa rozprávame... sem – tam aj niečo zahráme ... občas si aj vyrazíme na nejaký ten výlet – len tak do okolia... . Postupom času zistili, že sa medzi nami vytváral vzťah postavený na vzájomnej dôvere... . Niekedy sme o tom aj otvorene hovorili, lebo však o vzťahu a o tom prečo a načo je, treba niekedy hovoriť, no hlavne sme sa spolu učili hovoriť a zdieľať všetko čo je dôležité, či už to bolo veselé či smutné, jednoduché aj zložité... a spolu sme sa učili všetko čo nás stretlo dobre zvládať.
Hmmm takto sme so Simonami začínali a takto sme sa spolu s nimi a vďaka nim (a mnohým ďalším deckám) učili, čo je dôležité pre to, aby v pohode dospievali.
Keď sa mi pred 4 rokmi dostala do rúk kniha Kruh bezpečného rodičovstva[1] a po chvíli listovania som tam objavila časť o „bezpečnom prístave“, v duchu som sa zasmiala, že presne takto to raz Simona povedala: „Vy tu v klube ste môj prístav!“ Chvíľu mi trvalo, než som pochopila, čo všetko pod prístavom Simona vtedy vnímala. Vedela som, že našou prácou tak trochu suplujeme jej rodinu, to nebol ani nie je náš cieľ … nie je nás toľko a nemáme dosť síl na to, aby sme suplovali rodinu každej „Simone“ a boli všade tam, kde rodičia nedávajú deťom čo potrebujú. Je nás ale dosť na to, aby sme rodičov, ktorí hľadajú, podporili na ich ceste byť dobrými rodičmi – rodičmi, ktorí sa o svoje deti dobre starajú a ktorí svojim deťom ponúkajú zdravé a bezpečné vzťahy. Už skôr som si v knihe od Collinsa[2] prečítala toto: „Vyhýbavý adolescenti nadväzujú vzťahy, ktoré hodnotia ako menej uspokojivé, prejavujú menej pre-vzťahové správanie a častejšie vstupujú do vzťahov s partnerom, ktorý má menej zdravý osobnostný profil.“ Z toho mi vychádza, že to, kým a s kým budeme v budúcnosti do veľkej miery závisí od toho kto – akí ľudia sa o nás starajú v detstve a čo všetko nám v rámci tejto starostlivosti poskytujú. A na to ako to funguje a čo je pri tom dôležité by som sa spolu s Vami teraz na chvíľu rada pozrela.
Tým najdôležitejším kľúčom k tomu, aby dieťa v budúcnosti vedelo nadväzovať dobré vzťahy je rozvoj dôvery v to, že človek, ktorého ľúbi je tu vždy pre neho a môže s ním rátať. Na to stačia štyri dôležité rodičovské charakteristiky – byť flexibilný, vnímavý, citlivý a dostupný. Slovami z knihy Kruhu bezpečného rodičovstva má byť rodič „bezpečnou základňou“ – ide o symbol otvorenej náruče, kde môžem načerpať silu a energiu, kde som prijímaný taký aký som, kde budú keď som malý, naplnené všetky moje potreby a neprestanú ani v staršom veku. Zároveň je to miesto, odkiaľ sa môžem vydávať na prieskum a pri tom viem, že tie ruky na mňa dohliadajú… sú tu pre situácie „keby niečo“… no zároveň sa tešia tomu, keď sa mi niečo podarí… najprv možno len malý krôčik, no časom aj niečo oveľa väčšie a dôležitejšie… a sú tu aj na to, aby si to čo sa mi darí so mnou užili a občas, keď to potrebujem mi aj pomohli.
Tie isté ruky sa v situáciách nepohody a rozrušenia stávajú pre dieťa bezpečným prístavom, tým prístavom o ktorom hovorila aj Simona. Vo chvíľach, keď je dieťa hladné, smädné či unavené vracia sa k bezpečnému prístavu a očakáva, že bude upokojené a ochránené a že rodič pomôže dieťaťu usporiadať zmätok a všetky pocity a aj tu dieťa očakáva, že sa rodič bude tešiť, keď to spolu zvládnu – nasýtia hlad, zaženú strach… a pocítia blízkosť, od ktorej je už iba krôčik do bezpečia vzťahu – k dôvere.
Vyššie sme hovorili o flexibilite, vnímavosti, citlivosti a dostupnosti – pri tomto kruhu bezpečia ich plne využijeme – flexibilitu na to, aby sme v rôznych situáciách sa čím skôr prispôsobili a našli v sebe správne reakcie vo vzťahu k dieťaťu, vnímavosť aby sme vytušili čo dieťa potrebuje, citlivosť, aby sme to poskytli v primeranej miere a napokon dostupnosť – aby sme tu pre dieťa boli vtedy, keď to potrebuje. A na čo nám to všetko je? Zdravá základňa a zdravý prístav dieťa učia zdravej regulácií emócií. Keď sú emócie regulované aj naše správanie je v pohode a vhodné. Preto je také dôležité mať bezpečnú základňu a zažívať si aj bezpečný prístav. Tým, že dieťa už v detstve učíme ako rozumieť pocitom, ako ich regulovať a vedieť samostatne zvládnuť, vytvárame v dieťati predpoklady k tomu, že svoju životnú cestu zvládne lepšie a že bude schopné vyjednať si uspokojovanie svojich potrieb primerane a v rovnováhe s potrebami iných. Práve v tomto kruhu vzniká základ pre zdravé fungovanie.
Simona síce do prístavu - klubu často priplávala, no jej pobyt v ňom bol opatrný, občas odtiaľ ušla a niekedy sa stalo, že nejaké tie týždne sa ani neobjavila. Chvíľu trvalo, než nabrala odvahu odpovedať na otázky o svojom útlom detstve – o svojej základni a bezpečnom prístave, ktoré by nám jej správane k nášmu prístavu mohli objasniť. Keď bola malá, jej otca usvedčili z krádeže a skončil ako hovorievala „v base“. Mama sa zrazu sama musela postarať o Simonu a jej štyroch súrodencov. I keď sa snažila, nebolo to ľahké. Občas bolo málo jedla... občas aj z toho mála starší brat zjedol väčší kus ... a mama tu bola stále menej ... tu vybehla niečo kúpiť, tu niečo zarobiť... a potom prišla unavená a tak sa stalo, že aj pokričala a aj jej občas ruka vyletela, keď už toho na ňu bolo príliš... . Postupne sa stratili citlivosť aj vnímavosť a o dostupnosti a flexibilite ani nehovorím... . A čo Simona? Tá sa učila iba pre-žiť. Z toho mála si čo to uchmatnúť.
Kým dieťa s bezpečnou základňou a prístavom sa učí: … že rodičovská starostlivosť je k dispozícii a môžem ju vyhľadať, keď ju potrebujem a neskôr ju dokážem poskytnúť tomu, kto to bude potrebovať; … že mama a otec ma ľúbia a ja som schopné tiež ľúbiť; … že spolu sa môžeme hrať a neskôr spolu zdieľať záujmy a tešiť sa z nich; … že tomu, čo v sebe prežívam, viem rozumieť a viem si sám či s pomocou iných zabezpečiť to, čo potrebujem a ak ma niečo ohrozuje, že sa dokážem ochrániť…, Simona sa učila, …že otec tu zrazu nie je a mama tiež skoro nie; … že to čo potrebuje a chce si musí vziať, ináč sa jej neujde; … že nie je isté či ju má mama rada, keď sa jej sem tam aj bitka ujde a v poslednom čase skoro vždy len kričí; … že na hranie tu veľmi priestor nie je a vlastne, kto by sa už len s prázdnym bruškom hral?; … a že keď sa nepostará sama o seba a neochráni sa, tak sa jej kto vie čo ešte horšie než doteraz stane… . Ako rástla tieto jej stratégie boli stále lepšie. Nechápala však prečo na ne škola a okolie tak nesúhlasne reaguje, veď jej nejde o nič iné, stále iba o pre-žitie. V jej vzťahu s mamou nebolo veľa dôvery a bezpečia a tak ho nevedela veľmi žiť ani inde.
Donald Winnicott, anglický pediater, rodičov svojich zverencov učil vytvárať „podporné prostredie“. Myslel tým taký vzťah, ktorý poskytuje starostlivosť a umožňuje autentický a bezpečný zážitok sunáležitosti – ináč povedané, ide o vzťah, v ktorom rodič alebo iný opatrovateľ je schopný „byť-spolu“ s dieťaťom pri jeho vnútorných zážitkoch. Táto sunáležitosť umožňuje dieťaťu cítiť sa bezpečne a prežívať spojenie, keď spoznáva svoje emócie. A to vytvára vzťah a bezpečie. „Byť-spolu“ znamená naladiť sa na dieťa a vnímať, čo cíti. Na základe toho zarezonovať s dieťaťom – zareagovať tak, ako potrebuje, potom znovu sledovať a akceptovať čo dieťa urobí a nebadane podporiť krok dieťaťa k ďalšej potrebe.
Simona k nám prichádzala s mnohým potrebami, ktoré neboli naplnené. Nebola si istá, či čaj, ktorý sme jej dnes ponúkli jej ponúkneme aj zajtra a neverila, že za to nič nechceme. Nechápala, prečo sa jej pýtame ako sa má a už vôbec nerozumela tomu na čo nám to je, keď nám to povie. Vlastne časom sme spolu prišli na to, že to ako sa má ani sama nevie. Nepoznala, že objatie pri jej príchode a odchode môže byť príjemné a že v ňom môže nájsť upokojenie aj vo chvíľach, keď s nami hovorí o svojom detstve. Postupne prišla aj na to, prečo kradne a že to nie je o veciach, ktoré kradla ale o úplne inej potrebe. Spoznávala však aj to čo sa s nami, s ľuďmi za ktorými chodí deje a aj to čím žijeme a čo my, aj keď sme dospelí potrebujeme. A tak sa síce trochu neskôr ale predsa učila rovnováhe.
V detstve zažívame aj situácie, ktoré neznamenajú plne naplnenie našich potrieb a to prináša bolesť a naše telo automaticky spúšťa obranu v podobe „pozor prichádza bolesť, urob niečo aby si sa bolesti vyhol“. Postupom času sa tieto obrany dieťaťa môžu vyvinúť na špecifické vzorce alebo stratégie, to samozrejme závisí od toho aká veľká je bolesť z nenaplnenia potreby a tiež ako často sa situácia nenaplnenia opakuje. U detí, ktorých rodičia nie sú bezpečným prístavom si deti pravdepodobne utvoria stratégie podobné tomuto rodičovi. Ak takýto rodič sa príliš zaoberá úspechom, jeho dieťa sa postupne naučí vystačiť si samé. Možno si poviete: „Nie zle!“ No v skutočnosti keď vyrastie, bude sa toto dieťa cítiť nadradené a prehnane kompetentné. Bude mať problém priznať si chyby a bude veľmi citlivé na kritiku iných. Môže sa vyhýbať zraniteľnosti a skončiť bez blízkych priateľov. Tento vzorec môže neskôr vyústiť do utešovania sa jedlom a pitím vo chvíľach smútku a osamelosti. Či rozptyľovaním sa bezhraničným nakupovaním vo chvíľach úzkosti zo straty či zlyhania.
Aj Simona to tak mala. Keď jej bolo smutno, vybehla za partiou podobne smutných deciek, kde čo spolu povyvádzali tu niečo strhli a aj niečo malé „potiahli“ len aby bol adrenalín. Všetko bolo dobré, čo pomáhalo prerušiť smútok a pocit, že ju nikto nemá rád a že nikam nepatrí.
Keď je vzťahová väzba dieťaťa prevažne istá, detské signály o jeho potrebách sú väčšinou jasné a primeraným spôsobom signalizované mame či otcovi. Také dieťa príde za svojim rodičom, aby ten odpovedal na jeho potreby. Nechá sa utešiť v bolesti a pripraví sa objavovať seba a svoje ďalšie potreby. Postupne sa naučí ako sa to robí a neskôr začína ovládať svoje emócie aj vo chvíľach keď je vzdialené od otca či mamy. Ak je však dieťa konfrontované obmedzeným bezpečím, vytvára sa u neho neistý vzťahový vzorec, pri ktorom dieťa potláča svoje potreby a sústredí sa na potreby otca či mamy. To sa však neskôr prejaví v agresivite, úzkosti či problémovom správaní.
A Simona? Áno, všetko čo zažila v nej vytvorilo neistý vzorec, bola plná obáv a úzkosti. Pri nás sa však učila, že v tom nemusí byť sama a že zdieľanie s niekým prináša radosť a radosť zasa energiu ísť ďalej. Skúsiť svojej mame zdeliť čo potrebuje aj keď má 14,15...17... vystaviť sa riziku bolesti, no zažiť aj to keď sa mama aspoň na chvíľu poteší, že sa jej darí... . Dnes je z nej mama troch detí. Nie je to ľahké, no veľmi sa snaží... . Cez skúsenosť vzťahu s nami si zažila bezpečie a podporné väzby a to sa teraz snaží ponúkať aj pre svoje deti.
V tejto chvíli si poviete, byť rodičom, ale aj dieťaťom je naozaj ťažké a je nemožné nedopustiť sa chyby. Áno je to tak, rodičia robia chyby, no je dôležité, aby pri nich neostali, aby sa snažili a hľadali, objavovali čo sami nedostali a to sa naučili a potom svojim deťom ponúkali. Je to neľahká cesta, na ktorej od odborníkov očakávajú, že dobre prečítame, kde pochybili a spolu s nimi nájdeme ako možno chyby napraviť. Ten kto na rodičovskú cestu vykročí zažije, aké je krásne byť pre dieťa bezpečná základňa aj prístav a aké dôležité je bez ohľadu na vek môcť spočinúť s niekým v bezpečnom podpornom objatí. A bezpečná základňa a prístav do veľkej miery zabezpečí, že sa deti v puberte a dospievaní nebudú potrebovať ochrániť problémami v správaní.
Mgr. Alena Molčanová, Návrat o.z.
Na záver ešte pár slov o mne a o zdrojoch pri písaní: Ani som sa nenazdala a uplynulo pätnásť rokov môjho angažmá v Návrate. Za ten čas som vyzrela v práci s náhradnými rodinami – cez ich spoznávanie, prípravy a sprevádzanie som dnes schopná pracovať aj s úskaliami, ktoré „náhradka“ v sebe prináša… „prežívanými zlyhaniami“ detí aj rodičov v nej. Rodiny v ohrození, ktoré tvoria veľkú časť mojej dnešnej práce, skonfrontovali môj rebríček hodnôt a pomohli mi hľadať a nachádzať rôzne nástroje pomoci … s cieľom aby rodiny boli bezpečným miestom pre deti – so všetkým, čo k bezpečiu dieťaťa patrí. Pri usporadúvaní myšlienok a skúseností mi je nápomocná aj literatúra a pre tento článok tá o Kruhu bezpečného rodičovstva – bez nej by nebol napísaný. V Návrate som však pričuchla aj k ďalšiemu rozmeru pomoci rodinám – k advokácii práv a k rozvoju systému sociálnoprávnej ochrany. A tak stále častejšie (aj vďaka terénnej práci a dôvere, ktorú mi rodičia a deti, s ktorými pracujem preukazujú) môžem byť hlasom, ktorý komunikuje ich potreby a pretavuje ich do návrhov úprav legislatívy či do vzdelávacích programov pomáhajúcich profesionálov.
