Život v osade je jednoduchý, plný vzťahov, vôní variaceho sa obeda, ale aj blata na zemi a kriku detí, ktoré nemajú čo robiť. Mamičky často nemajú prostriedky na to, ako vytvoriť prostredie, v ktorom sa deti budú prirodzene učiť. A pritom stačí, keď do ruky chytia farbičky, papier, lepidlo. Vtedy stíchnu a sústredene pozorujú, čo všetko s tým papierom dokážu urobiť. Vnímajú, že to nie je len prostriedok na zakúrenie do pece, ale môže to byť aj nástroj tvorenia.

Pod rukami sa deťom mení svet. Učia sa svoje predstavy zobraziť na papier. Vystrihnúť, nalepiť, vyfarbiť… Keď zažijú ten pocit, aké to je, niečo vytvoriť, už nepýtajú hračky na zahnanie nudy, ale nožnice a papier. Miška má drobné pršteky a strihá sa jej ešte ťažko, ale vie si poradiť. Papier natrhá na drobné kúsky a tie naliepa a zdobí na jabĺčko z papiera. Jej staršia sestra Betka už nožničkami vystrihne čokoľvek zatúži a Janko, ten je vo vystrihovaní úplný majster.

Keď deti vyrábajú rukami papierové ozdoby – slniečka, húseničky, jablká… – celý svet majú vo svojich rukách. A to je pre ich budúcnosť to najdôležitejšie – upevniť dôveru v seba, že svoj život tvoria sami, aj keď ich štartovacia čiara nie je práve ľahká, aj keď u nich doma nie je veľa miesta pre hru a učenie. Aj preto má naša Komunitná škôlka zmysel.

Jolana Nátherová, Nádej deťom, o,z.