Hra je základným nástrojom, cez ktorý sa deti učia o svete, vzťahoch s ostatnými ľuďmi a sami o sebe. Okrem toho, hra rozvíja sebaistotu, odolnosť, sociálne zručnosti, samostatnosť, zvedavosť, fantáziu a schopnosť tolerovať frustráciu u detí.
Hrajú sa iba ľudia?
Hrové systémy v mozgu sú spoločné pre mnohé cicavce. Tieto systémy sú zapojené do hravých prejavov, napríklad klbčenia. Hrové klbčenie môžeme definovať ako hravú sociálnu výmenu na hranici súboja. Aj keď klbčenie môže zvonku pôsobiť agresívne, obom stranám (víťazovi aj porazenému) prináša potešenie, čo ich inšpiruje vrátiť sa k tejto hre znovu. Hravosť je u väčšiny druhov najvýraznejšia od raného detstva až po pubertu, kedy klesá, dá sa teda predpokladať, že tento vývoj súvisí so zrením mozgu. U ľudí sa impulzy pre hru v dospievaní premieňajú najmä na verbálne výmeny, ako sú doberanie si jeden druhého. Kým u zvierat je hravé klbčenie dané fungovaním hrového systému v mozgu, u ľudí je hra funkciou komplexnejších systémov, podobne ako iné ľudské emócie.
Hra je základným zdrojom radosti a je spúšťaná spontánnymi neurálnymi impulzmi mozgu. Psychológovia hru rozdeľujú na exploračne-neurobiologickú hru, vzťahovo-funkčnú hru, konštruktívnu hru, dramaticko-symbolickú hru, hru s pravidlami a hru klbčením. Zatiaľ čo u zvierat pozorujeme hlavne hru klbčením, ľudia s použitím vôle a vyšších kognitívnych funkcií dosahujú aj iné formy hry. Hrové systémy umožňujú iným emočným systémom rozvíjať sa v bezpečnom prostredí. Ak nie je zabezpečený bezpečný priestor, alebo ak je dieťa hladné alebo choré, hravosť klesá, až kým sa tieto základné potreby neuspokoja.
Prečo je teda hra dôležitá?
Hra má pozitívne účinky na mozog i telo, napomáha viacerým typom učenia sa a získavaniu fyzických zručností, no najmä umožňuje mláďatám zapojiť sa do štruktúr spoločnosti. Funkcie hry sú teda dvojaké—sociálne a nesociálne. Sociálne funkcie hry sú napríklad učenie sa rôznym súťaživým aj nesúťaživým sociálnym zručnostiam, vytváranie sociálnych vzťahov a spolupráce, utváranie sociálneho rebríčka, podpora vodcovstva a schopnosti efektívnej komunikácie. Medzi nesociálne funkcie hry radíme napríklad schopnosť zvyšovať fyzickú kondíciu, používať nástroje, alebo inovovať. Okrem týchto adaptívnych funkcií však existuje aj hypotéza, že najdôležitejšou funkciou hry je jednoducho vyvolávať silné pozitívne emócie. Toto by mohlo mať za následok udržiavanie zdravia pomocou vytvorenia určitej nervovej a hormonálnej rovnováhy v tele, ktorá by podporovala imunitu a iné užitočné fyziologické odpovede.
Hru môžeme rozdeliť ale aj inak: štruktúrovanú a neštruktúrovanú. Neštruktúrovaná, alebo voľná hra, umožňuje deťom rozvíjať svoju predstavivosť a hýbať sa vlastným tempom. Ide napríklad o kreatívne aktivity ako sú výtvarné alebo hudobné aktivity; imaginatívnu hru ako je „hranie sa na niečo“, napríklad na rodinu alebo na doktora, prípadne stavanie si bunkrov alebo hra s domčekom, s bábikami, so zvieratkami; alebo skúmanie nových prostredí, napríklad ihrísk alebo parkov. Pri neštruktúrovanej hre si dieťa precvičuje svoju autonómiu, nie je viazané vedením od dospelej alebo inej osoby a môže sa v nej slobodne rozhodovať. Neštruktúrovaná hra sa riadi na základe záujmov, inštinktov a predstáv samotného dieťaťa.
Naopak, štruktúrovaná hra má stanovené miesto, čas a pravidlá. Organizuje ju zvyčajne dospelá osoba, ako je rodič alebo pedagóg. Pri štruktúrovanej hre sa dieťa učí rešpektovať pravidlá a regulovať svoje správanie. Môže ísť o rôzne loptové hry, športy, stolné alebo kartové hry, či aktivity, pri ktorých dieťa dosahuje konkrétny cieľ, ako sú skladačky alebo vkladačky, a ďalšie aktivity, ako napríklad hodiny tanca, spevu alebo gymnastiky.
Hra umožňuje mláďatám zapojiť sa do štruktúr spoločnosti.
Nielen dieťa sa vyvíja prostredníctvom hry, ale aj hra sa premieňa s vekom dieťaťa. Prvé dva roky života sa hrá dieťa samostatne a prostredníctvom hry spoznáva svoje prostredie, svoje telo a základné zákonitosti vo svete, hra je najmä zmyslová a vplýva na vývin mozgu, najmä na kognitívne schopnosti. Okolo dvoch rokov veku sa dieťa stáva pozorovateľom, sleduje iné deti pri hre, zatiaľ pasívne, neskôr sa hrá paralelne pri iných deťoch, avšak ešte sa nehrá s nimi. Medzi 2. a 3. rokom sa dieťa začína hrať s spoločne s inými deťmi, postupne s nimi pri hre interaguje, táto hra však ešte nie je kooperatívna, napríklad sa spoločne s iným dieťaťom hrá na ihrisku, robia však rozličné činnosti. Dieťa dosiahne posledné štádium kooperatívnej hry okolo 4. roku, kedy už má záujem aj o hru, aj o iné deti, ktoré sa do nej zapájajú.
Celkovo je hra pre deti veľmi dôležitá, pretože im pomáha rozvíjať sa a učiť sa o svete a vzťahoch. Je to zábavný a prospešný spôsob, ako rásť a rozvíjať sa.
Autorka: Mgr. Shoshana Chovan, psychologička a výskumníčka v projekte RomaREACH