Odborníci sa obávajú, že v mnohých rodinách môže byť väčšinu dňa televízia zapnutá a bežať na pozadí. Keďže obsah televízie väčšinou nie je vhodný pre deti, zistilo sa, že rozptyľuje ich učenie a kognitívne procesy.

Výskumy tiež ukazujú, že dojčatá a malé deti do dvoch rokov sa najlepšie učia spoznávať svet ľudí a predmetov prostredníctvom interakcie tvárou v tvár so svojim opatrovníkom. Opatrovníci môžu citlivo reagovať na konanie malého dieťaťa, znásobiť ho alebo podporiť jeho snaženie. To sa dosť líši od prezerania videí alebo iného digitálneho obsahu v 2-D (dvojrozmernom priestore). Obmedzená schopnosť učiť sa z 2D video obsahu a prenášať ho do reálneho sveta v 3D sa nazýva „deficit prenosu„.

Opatrovníci sú často veľmi rozptyľovaní svojimi digitálnymi zariadeniami. Jeden z odborníkov uviedol, že opatrovníci pri svojich digitálnych zariadeniach, na rozdiel od spoločného sledovania televízie nereagujú na požiadavky detí o pozornosť. Táto nedostatočná reakcia má za následok, že dojča alebo dieťa je čoraz viac rozrušené, pretože jeho „snaženie o kontakt“ nie je oplácané. Toto nereagovanie v súvislosti s digitálnymi zariadeniami porovnala americká výskumníčka Sharon Turkleová s „experimentom nehybnej tváre“, pri ktorom opatrovateľ dieťa úplne ignoruje, čo malému dieťaťu spôsobuje utrpenie. (Rovnomenný experiment je možné si pozrieť vo videu pod článkom.)

Zameranie sa na digitálne zariadenia nahrádza čas, ktorý by sa dal stráviť spoločnou aktivitou, ako je  napríklad čítanie knihy, rozprávanie sa o zaujímavých pohľadoch, rozprávanie príbehov alebo rozprávanie sa o spoločných záujmoch s dieťaťom počas jazdy vo verejnej doprave, čakania u lekára atď. Opatrovníci kontrolujú svoje mobilné telefóny, či im neprišli e-maily a správy alebo ho dajú malému dieťaťu na zábavu. Čoraz častejšie sa mobilné telefóny dostávajú na stôl počas rodinného stolovania. To všetko sú príležitosti, ktoré by sa mohli využiť na rozprávanie, zdieľanie, budovanie vzťahov a podporu učenia sa.