Rodičovstvo v podmienkach luxusu a biedy

Každý človek sa rodí do vzťahu. 

Skôr, než je dieťa počaté, už sídli v mysliach svojich rodičov. Rodičia majú fantázie o svojich deťoch pravdepodobne už od chvíle, keď si uvedomia, že raz vyrastú a budú mat vlastnú rodinu. Dievčatká sa na svoju materskú rolu pripravujú hraním si s bábikami a napodobovaním vlastnej mamy. Identifikácia s materskými postavami v rodine im pomáha osvojiť si zručnosť v starostlivosti o dieťa a naladiť sa na jeho potreby a pocity. Pozitívne obsadenie role matky môže nastať iba v prípade, ak vzťah dievčatka s vlastnou mamou charakterizujú pocity bezpečia a prijatia. Tieto podmienky sú však v mnohých prípadoch veľmi ťažko splniteľné alebo dokonca nemožné. Chlapci si na rozdiel od dievčat svoju rodičovskú rolu uvedomujú o niekoľko rokov neskôr, najčastejšie okolo dospievania. Ale aj v ich prípade platí,  že pozitívna identifikácia s otcovskou postavou napomáha budovať i udržovať citový vzťah s dieťaťom už od prvých chvíľ jeho života.

Na ceste k dobrému rodičovstvu čakajú každého potencionálneho rodiča mnohé výzvy a prekážky. Ale čo vlastne znamená “dobré” alebo “dosť dobré” rodičovstvo? V 20. rokoch 21.storočia sa za “dobrého” rodiča obecne považuje jedinec, ktorý maximálne uspokojuje potreby dieťaťa už od momentu jeho počatia. Mediálne populárne “vedomé rodičovstvo” sa používa ako termín pre vysoko uvedomelú, plánovanú a kontrolovanú činnosť matky či otca, ktorí sústavne a bez prestávky zaisťujú ochranu dieťaťa pred všetkými možnými toxickými vplyvmi vonkajšieho a vnútorného životného prostredia.

Narcistické materstvo

“Moderné” mamy majú k dispozícii nepreberné množstvo informácií o tom, čo je pre dieťa rizikové alebo naopak zdravé. Bohatosť a rôznorodosť týchto informácií však často presahuje mieru zdravého úsudku, čím starostlivosť o dieťa viac komplikuje, ako zlepšuje. Dnešné “maminy“ sa však zdanlivo dobrovoľne nechávajú zahlcovať a zneisťovať zaručenými informáciami o tom, čo je pre dieťa v rôznych dôležitých ale aj banálnych situáciách “životne dôležité”. Túžba po maximálnej možnej starostlivosti o dieťa ide ruku v ruke s túžbou po osobnej dokonalosti. Zdrojom informácií matiek už nie sú ich matky, ale idealizovaný obraz matky, ktorá je svojmu svätému poslaniu oddaná 24 hodín denne. Spoločensky dokonalé materstvo pramení v individuálnej a spoločensky široko podporovanej túžbe po zvyšovaní pocitu vlastnej hodnoty prostredníctvom dieťaťa. Matka, ktorá tomuto vonkajšiemu a vnútornému tlaku podľahne, prestáva byť  “ženou” a “partnerkou” a stáva sa (niekedy natrvalo) výhradnou Matkou “svojho” výhradného dieťa. Takáto matka sa namiesto spontánnej empatie s dieťaťom a identifikáciou s matkami v predošlých generáciách, spolieha na názory “odborníkov”, ktorí ju ani jej dieťa nikdy nestretli. Výsledkom “dokonalého” materstva tak nebýva lepšie porozumenie a vcítenie sa do potrieb dieťatka, ale naopak vyššia miera úzkosti a neistoty. Tieto negatívne emócie mamičiek sa nevyhnutne prenášajú na deti, ktoré sa nadmernou pozornosťou a kontrolou rodiča stávajú úzkostnými a neschopnými regulovať stres.

Mamička, ktorá si svoju vlastnú hodnotu odvodzuje výlučne od dieťaťa, je príkladom tzv. narcistického materstva, pri ktorom sa citové, telesné a vývinové potreby dieťatka interpretujú výlučne z pohľadu jej vlastných, obyčajne nevedomých, potrieb. Takýto vzťah prináša dieťaťu mnoho rizík, predovšetkým z hľadiska jeho psychického a sociálneho rastu. Matka, ktorá svoju dôležitosť smerom dovnútra ale aj navonok odvodzuje od miery starostlivosti o dieťa, môže mať problém so zvyšujúcou sa autonómiou a potrebou nezávislosti dieťaťa.

Reálne sa tento rizikový trend môže prejaviť v tzv. praktikujúcej fáze separačne-individuačného procesu, ktorý popísala americká psychoanalytička Margaret Mahlerová. Od chvíle, keď dieťa začne byť viac mobilné, snaží sa opakovane vzďaľovať od matky a to nie iba citovo, ale aj telesne. Dvojročné dievčatko či chlapček sa neistými krôčikmi snaží preskúmať vedľajšiu izbu alebo zísť po schodoch, po ktorých zatiaľ kráčalo iba s oporou ocka alebo mamy. Tá môže túto novú iniciatívu buď vítať, alebo ju naopak hatiť zo strachu, aby si dieťa “za rohom” neublížilo a z nevedomého strachu zo straty svojej výlučnosti a nenahraditeľnosti. 

“Výlety”, ktoré malé deti prvýkrát absolvujú sami, necharakterizujú iba odchody, ale aj návraty. Chlapček či dievčatko sa pravidelne vracia, aby u mamy doslova “natankovalo” pocit bezpečia a istoty za účelom ďalších objaviteľských expedícií. Tento moment “natankovania” je z hľadiska vývinu veľmi dôležitý. Matka, ktorá so separáciou dieťaťa nemá problém a dokonca mu ho praje, dieťa objíme a vyšle ho znovu do sveta. Pokiaľ v nej prevládne strach z toho, že dieťa si bez jej kontroly ublíži a že prestane byť pre neho výhradne dôležitá, dieťa sa od nej neoddelí a zostáva na dlho pod jej dohľadom. Nezvládnutie tejto “znovupribližovacej fázy” individuačne separačného procesu matka nemusí vnímať ako svoje zlyhanie. Môže ho naopak považovať za potvrdenie svojej dokonalosti a bezmedznej obetavosti. Zatiaľ čo sa však matka cíti byť ešte lepšou matkou (a ešte hodnotnejším človekom), v dieťati sa kumuluje frustrácia a ľútosť z nemožnosti dosiahnuť autonómiu. Táto frustrácia môže vyvolávať hnev, ktorý sa však smerom k matke nesmie ventilovať. “Dokonalá matka” totiž žije v presvedčení, že niečo ako hnev, agresia, tobôž nenávisť, do “harmonického” vzťahu nepatrí. Dieťa tak začne svoj prirodzený hnev potláčať, obracať proti sebe, alebo projektovať (premietať) do iných osôb a fantazijných bytostí. Tieto bytosti sa potom stávajú nositeľmi agresie dieťaťa a vyvolávajú v ňom pocity ohrozenia a prenasledovania. Tie sa môžu prejavovať formou nočných desov a strachom z hororových duchov a strašidiel.

 Riziko vzniku “narcistického” materstva sa zmenšuje zapojením otca. I preto je dôležité, aby mal vzťah k dieťaťu hneď od začiatku. Pre dieťa je výhodné, keď sa jeho existencia a rast neodvíjajú výlučne od pocitov a postojov jednej osoby. Ak je však druhý rodič zdrojom stresu matky, môže byť vývin dieťaťa negatívne ovplyvnený už v tehotenstve. Hormón kortizol, ktorý sa v dôsledku psychického stresu matky vylučuje do krvi, má totiž toxický účinok na vývin mozgu v maternici. Naopak, podpora mamičky zo strany otca už od prvých dní a týždňov tehotenstva, stimuluje vylučovanie hormónu oxytocínu a ďalších látok, ktoré majú na vývin mozgu a vzťah dieťaťa a matky priaznivý vplyv.  

Rodičovstvo v páre

Po narodení sa druhý rodič stáva oporou matky, alebo zdrojom pocitu ohrozenia, ktoré v matke vyvoláva pocity úzkosti a depresie. Stresovaná matka, ktorá sa sama necíti vo svojom materstvo istá a spokojná, môže mať problém s reguláciou stresových emócií dieťatka, alebo sa dokonca môže stať sama pôvodcom jeho stresu. Ak je otec pozitívne identifikovaný so svojim rodičstvom, má šancu poskytnúť pocit bezpečia i istoty matke aj v prípade, že by sa cítila v dôsledku zlých spomienok na vlastnú matku traumatizovaná. Typ emočnej vzťahovej väzby s dieťaťom sa totiž s vysokou pravdepodobnosťou prenáša z matky na matku bez ohľadu na to, ako je materstvo vedome prijímané a želané. To znamená , že žena, ktorá v ranom detstve zažila citové zanedbávanie alebo týranie, môže ako čerstvá matka zápasiť so silnou úzkosťou z toho, že jej na jednu stranu bude znovu ublížené, a na druhú stranu, že ublíži vlastnému dieťaťu. Aj v tomto prípade platí, že podporujúci partner je veľkým prínosom nie iba pre ňu, ale aj pre dieťa, ktorý jeho prítomnosť vníma spočiatku nepriamo, cez mamičku.

V prvých mesiacoch života dieťaťa je hlavným zdrojom pocitu bezpečia a zmysluplnej identity matka. Prvé dva roky sú rozhodujúcim obdobím predovšetkým z pohľadu vývinu mozgu, ktorý je pri narodení ešte zďaleka nehotový. Približne v ôsmom až deviatom mesiaci sa u dieťaťa začne rozvíjať úzkosť z cudzích ľudí a schopnosť zachovať si predstavu matky vo svojej mysli. To, čo zažíva v prítomnosti otca,  môže porovnať s tým, čo zažíva v náručí matky. Tento moment je  významný z pohľadu rozvíjania schopnosti reprezentovať svoje emočné zážitky v symbolickej forme, teda vo forme konkrétnych spomienok, ktoré sa však ešte nedajú zámerne vyvolať. Druh pamäti, ktorá predchádza vedomému učeniu, sa volá implicitná pamäť. Jej sídlo je v hlbokej a fylogeneticky veľmi starej štruktúre mozgu, zvanej amygdala. Do amygdaly sa ukladajú  pozitívne zážitky s otcom a matkou, ale aj zážitky spojené so strachom a psychickým stresom. Dieťa potrebuje pre zdravý vývin nielen dostatok živín a výlučný vzťah s relatívne kľudnou a empatickou mamou, ale domov bez neustálych konfliktov rodičov a násilia medzi rodičmi. Čím menej vládne v domácnosti rodičov a v psychickom zažívaní matky kľud, tým menej sa v mozgu rozvíjajú štruktúry zodpovedajúce mysleniu a regulácie stresu. Dobré materstvo by však nemalo byť úplne zbavené stresu ani negatívnych emócií. Tie sú nutnou súčasťou rastu a osvojenia schopnosti regulácie stresu. K tomu, aby sa jeho mozog a tým aj osobnosť a ďalšie vzťahy dobre vyvíjali, však potrebuje, aby pozitívnych emócií bolo v jeho zažívaní viacej ako tých negatívnych. 

Dobré materstvo, alebo rodičovstvo, by tak nemalo byť “dokonalé”, teda prosté akéhokoľvek strachu a hnevu, ale skôr “dosť dobré”. Dosť dobrá matka alebo otec sa neboja byť vo svojich postojoch autentickí a spontánni, vďaka čomu si dovolia v starostlivosti a výchove “chybu”. Tá sa v rámci bezpečného a milujúceho vzťahu s dieťaťom dá skoro vždy napraviť (reparovať). Termín “dosť dobrého” materstva a rodičovstva vymyslel britský psychoanalytik Donald W. Winnicott, ktorý vnímal tlak, ktorému sú matky zo strany spoločnosti a vlastnej túžbe po dokonalosti, často vystavené. 

Rodičia si osobitú rolu otca v živote dieťaťa obyčajne uvedomia až okolo druhého až tretieho roku telesného rastu. Je to dôležité obdobie, keď je žiadúce, aby dieťa prešlo z tzv. dyadických vzťahov do triadických, zahrnujúcich nie výlučne dve, ale už tri a viac osôb. Výlučnosť vzťahu s matkou, alebo s inou citovo a fyzicky dostupnou osobou, je najlepším predpokladom zdravého vývinu a rastu mozgu, konkrétne jeho samoregulujúcich štruktúr a predného (prefrontálneho) laloku, ktoré je centrom myslenia. Do tohto obdobia, ktoré Sigmund Freud nazval obdobím Oidipského konfliktu, sa dieťa cíti výhradným a najviac milovaným “objektom” svojho výhradného rodiča. Druhý rodič, rovnako ako nový súrodenec, však zasadia tejto ilúzii tvrdú ranu. Vstupovaním tretích osôb do dyadického vzťahu s matkou sa všemohúci (omnipotentný) narcismus dieťaťa začína bolestivo rútiť. Tento proces v ňom vyvoláva pocity ľútosti, poníženia, ale aj závisti a žiarlivosti. Aby sa tieto deštruktívne emócie a fantázie nestali hlavným motívom ďalších vzťahov a neohrozili jeho osobnostný vývin, dieťa naliehavo potrebuje spoluprácu oboch rodičov.

V ideálnej situácii rodičia nejednajú iba oddelene, ale k svojim deťom sa vzťahujú ako rodičovský a milenecký pár. Nie je to však jednoduché. K tomu, aby sa jeden rodič dokázal vzdať svojho výlučného, idealizovaného vzťahu s dieťaťom, potrebuje sa cítiť chcený a milovaný druhým rodičom. Podobne to má aj dieťa. Chlapček a dievčatko sa ľahšie vzdávajú práva na výhradného rodiča, keď sú odmenení cielenou pozornosťou a novou identitou, ktorú im “zapožičiava” druhý rodič. Ocenenie a sústredený záujem otca o zdravý rast synčeka, alebo dcérky, sa môže stať základom ich stabilného sebavedomia a novým motívom rozvíjania vzťahov so súrodencami ako aj s rovesníkmi a ďalšími dospelými v okolí, napríklad v škôlke. Tento citlivý proces však predpokladá nie iba dostupnosť otca, ale aj ochotu matky vzdať sa ilúzie o svojom všemohúcom materstve.

Nie je náhoda, že zvládnutie týchto vývinových krokov časovo zapadá do obdobia vstupu dieťaťa do kolektívu iných detí a nadväzovania vzťahov s dospelými autoritami. Deti, ktoré nie sú rodičmi pripravené na prechod od dyadických výlučných vzťahov k triadickým, mnohopočetným vzťahom, môžu mať problém s adaptáciou na cudzie prostredie, tak isto ako s nadväzovaním nových vzťahov v rámci skupiny iných detí a s dospelými autoritami. Pokiaľ nezvládajú separáciu, čiže oddelenie od svojej výlučnej vzťahovej osoby,  môžu byť v kontakte s inými osobami úzkostné a smutné.

Tieto stavy sa časom môžu prejavovať v telesnom fungovaní dieťaťa, napríklad regresiou, čiže zostúpením na nižšie stupne psychického a sociálneho fungovania. A tak sa stáva, že niektoré deti krátko po nástupe do materskej škôlky začnú byť opakovane choré, prestanú súvisle rozprávať, alebo sa začnú pocikávať a pokakávať. Psychický stres, ktoré tieto deti  v “cudzom” prostredí zažívajú, môže následne oslabiť ich sebavedomie a pripraviť ich o motiváciu začleniť sa do vonkajšieho sveta a učiť sa novým veciam. Náručie matky im síce môže poskytnúť bezpečnú ochranu pred ”nepriateľským” svetom, ale tiež sa pre nich môže stať pascou, s ktorej sa bude ťažko dostávať. Prílišná ochrana matky tak môže mať paradoxne podobné dôsledky ako ochrana nedostatočná, alebo dokonca jej absencia. Neplatí to však absolútne.

Traumatizujúce a traumatické rodičovstvo

Pokiaľ nie je ochrana dieťaťa pred stresom dostatočná, v jeho emocionálnom zažívaní, telesnom a sociálnom fungovaní nastávajú krátkodobé aj dlhodobé zmeny. Mozog sa na začiatku života vyvíja podľa toho, ako je používaný. Čím menšie je dieťa, tým sú prípadné zmeny trvalejšie. To platí predovšetkým v prípadoch, keď zdrojom psychického stresu je samotný vzťah s osobou, na ktorej je závislé. Výsledkom opakovaného alebo intenzívneho zažívania emócií spojených so zažívaním ohrozenia, je dysregulácia emočnej a hormonálnej odpovede na stres. Deti, ktoré sú predčasne a opakovane vystavované situáciám, ktoré ich objektívne alebo subjektívne ohrozujú na živote, žijú v neustálom stave pohotovosti. Ich formujúci sa mozog je opakovane aktivovaný v štruktúrach, ktoré evolučne odpovedajú hlavným obranným stratégiám v prírode.

Jedná sa o tri druhy obrany. Obranu útekom, útokom a stuhnutím (flight, fight, freeze). Zoči voči ubližujúcemu dospelému, však závislé dieťa nemôže ani utiecť, ani bojovať. Po aktivácii sympatikového nervového systému a hormónov, ktoré pripravujú telo na akciu, tak nastáva aktivácia parasympatiku, ktorý živočíchom pomáha prežiť v nevyhovujúcich podmienkach. Stratégii “mŕtveho chrobáka” odpovedá u ľudí psychický mechanizmus, nazývaný disociácia.

Bezbranné dieťa sa pocitom strachu a úzkosti často bráni tým, že sa od svojho vnímania a zažívania odpojí, čiže disociuje.

V situácii vrieskajúcej, bijúcej alebo neprítomnej matky, alebo iných osôb, prestáva byť v kontakte so svojou vonkajšou, ale aj vnútornou realitou. Navonok síce pôsobí “normálne”, v skutočnosti je svojou mysľou niekde úplne inde a nezažíva  žiadne vedomé pocity. Nevedome však zažíva veľké zúfalstvo, strach a úzkosť. Jeho neregulovaná úzkosť vyplýva z vnútorného konfliktu medzi evolučne zdedenou snahou zaistiť si pocit bezpečia vo vzťahu a nebezpečenstvom, ktorý mu tento vzťah prináša.

Zážitky vo vzťahu s matkou, ktorú inštinktívne vyhľadáva ako objekt ochrany, sa spojí so zážitkami ohrozenia, ktoré v ňom matka svojim nepredvídateľným správaním vyvoláva. Tieto zážitky sa ukladajú v najstarších častiach mozgu vo forme tzv. implicitných spomienok a celoživotne ovplyvňujú to, ako sa dieťa bude v blízkych vzťahoch cítiť a správať. Z pohľadu teórie vzťahovej väzby, sa jedná o tzv. vnútorný pracovný model (internal working model) odpovedajúci tzv. dezorganizovanej vzťahovej väzbe. Deti s dezorganizovanou väzbou zažívajú úzkosť pri každom citovom zblížení bez ohľadu na to, či ich vzťahová osoba miluje, chráni alebo traumatizuje.

Psychická traumatizácia vzniká následkom opakovaného stresu a s ním spojených emocionálnych a telesných procesov, ktoré nie sú regulované. Klinicky sa tento stav môže prejaviť príznakmi, ktoré mnohí psychiatri (podľa mňa chybne) prisudzujú diagnózam typu “porucha pozornosti so syndrómom hyperaktivity, sociálna alebo disociálna porucha správania alebo i porucha autistického spektra, mentálna retardácia, sociálna fóbia” a ďalšie.  Je dôležité poznamenať, že deti s týmito diagnózami často trpia klinickými symptómami, ktoré patria do prejavov Posttraumatickej stresovej poruchy. Chronická alebo záchvatová úzkosť, depresívna nálada, nedostatok sebavedomia, neschopnosť ovládať svoje agresívne emócie, impulzívne správanie, nepozornosť, zábudlivosť, poruchy pamäti a učenia u mnohých však nevznikajú v dôsledku nejakej vrodenej “choroby” alebo postihnutia, ale sú zvyčajne následkom traumatických skúseností, väčšinou v najbližších citových vzťahoch. Uvedomenie a pripomínanie si tohto faktu, považujem za podmienku odbornej pomoci, rovnako ako podmienkou budovania vzťahov s náhradnými rodičmi, alebo s psychoterapeutmi.

Rizikové spoločenské a „odborné“ predsudky

Ešte horšia, než aplikácia nevhodnej liečby na nevhodné diagnózy, je fakt, že psychicky traumatizované deti sa často považujú za osoby s vrodeným a/alebo  kultúrne podmieneným postihnutím. S týmto nebezpečným predsudkom sa bohužiaľ stretávajú hlavne tie deti, ktoré patria k etnickým a kultúrnym menšinám a žijú vo vylúčených lokalitách. Škodlivé stereotypy, ktoré sú rozšírené aj v odborných, lekárskych a sociálne právnych kruhoch, nesú, podľa mňa, veľkú vinu na tom, že najviac ohrozeným deťom sa u nás dostáva najmenej ochrany a pomoci.

Táto situácia je príkladom systémovej diskriminácie, zďaleka sa však nejedná iba o právny problém. Podobné predsudky totiž negatívne ovplyvňujú životy tisícov detí, ale aj celých komunít a budúcich generácií. Spôsob, ako sa táto diskriminácia prejavuje v praxi môžeme ilustrovať na nasledujúcom príklade:

Paní A. sa narodila v jednej z osád na východe Slovenska. Jej matka žila v chatrči spolu so svojou matkou, nevlastným otcom, tromi starými rodičmi, tromi bratrancami, tetou a strýkom. Paní A., podobne ako jej matka, zažívala od malička takmer všetky druhy násilia medzi dospelými, ktoré boli často spúšťané alkoholom. V ôsmich rokoch sa ju opakovane pokúsil znásilniť desaťročný bratranec. Od desiatich rokov ju zneužíval strýko, v ktorého posteli prespávala spolu s jeho deťmi a ženou. O tom, že otehotnela sa dozvedela v treťom mesiaci. Otcom bol vzdialený, o tri roky starší bratranec z osady, ktorý žil so svojou družkou a ročným dievčatkom. K tehotenstvu sa neprihlásil. Paní A. navštevovala základnú školu do doby, než porodila. Behom tehotenstva fajčila, pila alkohol, nechodila k lekárovi, ale na dieťa sa tešila, rovnako ako všetci v chatrči. Chlapček, ktorého porodila mesiac pred termínom, bol, až na nízku pôrodnú váhu, zdravý a silný. V deň, keď ho po dvoch týždňoch v pôrodnici priviedla domov, chlapi sa opili a následne aj pobili. Paní A. musela prvú noc so synčekom, ktorého nazvala Robko, prespať pod holým nebom. Behom prvých mesiacov života bol chlapček opakovane vystavený násilným scénam, ktoré sa podpisovali aj na psychickom zdraví jeho mamičky. Tá na jeho plač obvykle reagovala nakojením a predávaním do starostlivosti ženám v rodine. O Robka sa tak v jednu chvíľu staralo viac ľudí. K jedlu dostával materské mlieko a jedlo, ktoré jedli dospelí. Vrúcnu náruč striedali výbuchy hnevu aj telesného násilia. Na ne sa chlapec postupne adaptoval tým, že upadal do stavu, keď sa dlho neprítomne díval. Jeho mamička bola netrpezlivá a veľmi stresovaná z nedostatku skúseností, osobnostnej výbavy a vonkajšej podpory. Svoju frustráciu ventilovala agresívnymi slovnými aj telesnými útokmi na chlapca, ale aj na seba. Navonok sa však zdalo, že chlapčekovi nič nevadí. Pôsobil veselo a veľmi aktívne. Dokázal ľahko komunikovať a hrať sa s čímkoľvek, čo našiel a s kýmkoľvek, koho stretol. Bol “majetkom” všetkých a nikoho. Po tom, čo prežil niekoľko vážnych pľúcnych a črevných infekcií, stal sa súčasťou “ulice”, na ktorej deti z osady trávili väčšinu roka. Pred nástupom do školy s ním pani A. zašla na vyšetrenie. Psychológ zistil, že Robko zaostáva vo vývine reči, v schopnosti premýšľať, sústrediť sa, učiť sa a ovládať sociálne správanie. Detský psychiater stanovil diagnózu “Porucha pozornosti s hyperaktivitou, porucha správania a hraničná mentálna retardácia”. Chlapca de facto prehlásili za duševne chorého a nespôsobilého navštevovať bežnú školu. Veľmi pravdepodobne sa mu už nikdy nepodarí rozvinúť alebo uplatniť svoj vrodený kreatívny a intelektový potenciál. Je možné, že skončí ako súčasť transgeneračného prenosu deprivácie a násilia. Šanca, že by sa raz cítil ako súčasť celej spoločnosti a záležalo by mu na jednotlivcoch, ktoré do nej (na rozdiel od neho) patria, je minimálna.

Vinu na osude, ktorý potenciálne prinesie utrpenie jeho deťom, ich deťom a nepochybne aj členom väčšinovej spoločnosti, pravdepodobne nesieme všetci. Nie je to anonymný systém, ani “nefunkčná” štátna správa, ale konkrétni ľudia, ktorí o vysoko rizikových podmienkach života mnohých generácií Rómov vedeli, vedia, alebo k nim dokonca priamo prispievajú napríklad tým, že výskyt a dôsledky traumatizácie detí popierajú alebo ľahostajne ignorujú. Obmedzená schopnosť pani A. zaistiť svojmu dieťaťu vhodné podmienky na jeho zdravý vývoj, priamo súvisí s jej osobným príbehom, rovnako ako s príbehom jej rodičov. Aj oni boli a sú postihnutí sociálnou, materiálnou a informačnou depriváciou, ktorá má vedecky preukázateľne kauzálnu súvislosť s výskytom traumatizácie a jej prenosom z generácie na generáciu.  Domnievam sa, že vinu na tom nesú predstavitelia štátnych inštitúcií a bohatej majority, ktorí v minulosti nemerali a ani dnes nemerajú rovnakým metrom všetkým deťom v štáte.

Pre objektivitu je potrebné dodať, že zlyhávanie väčšinovej spoločnosti, príčiny ktorého presahujú rámec toho článku, môžeme v súčasnosti pozorovať nie iba na Slovensku, ale aj v iných častiach Európy. Napríklad zlé zachádzanie s deťmi a rodinami v utečeneckých táboroch na gréckych ostrovoch presahuje bežnú ľudskú predstavivosť.

Zhrnutie

Na ceste k “dosť dobrému” rodičovstvu nemá každý rovnaké podmienky. Hrozby, ktoré číhajú, sú v rôznych vrstvách spoločnosti odlišné. Pokiaľ deti v bohatých rodinách z majority ohrozuje prehnaný dôraz na “dokonalé” rodičovstvo, deti z chudobných a sociálne vylúčených rodín sú ohrozené hlavne prenosom deprivácie a traumy z predošlých generácií. Tento predpoklad samozrejme neplatí absolútne, pretože aj mnohé deti z bohatých rodín sú vystavené sexuálnemu a telesnému násiliu a týraniu. Na rozdiel od sociálne, materiálne a vzdelanostne znevýhodnených detí sa im však zo strany celej spoločnosti a štátnych orgánov dostáva vyššej miery ochrany a starostlivosti. To sa odohráva v situácii, keď už dávno existujú overené postupy, ako deti pred traumatizáciou chrániť a ako jej predchádzať. Do primárnej prevencie napríklad počítame podporu materiálnych podmienok a vzdelávania v oblasti zdravej starostlivosti o matku a dieťa, podporu otcov a ich zapojenia do starostlivosti o dieťa a podporu rodiny v niekoľkých generáciách. Do sekundárnej prevencie patrí vyhľadávanie a ochrana detí s prejavmi traumy a posttraumatickej stresovej poruchy. V oblasti terciálnej prevencie sa pohybujeme, keď poskytujeme následnú sociálnu a psychoterapeutickú a lekársku starostlivosť deťom a dospelým, ktorí trpia krátkodobými a dlhodobými následkami psychickej traumatizácie. Jedná sa samozrejme o komplexný prístup, ku ktorému existujú, domnievam sa, aj dostatočné odborné kapacity.

Nedostatočná podpora matiek a otcov, absentujúca primárna, sekundárna a terciálna prevencia psychickej traumatizácie detí v znevýhodnených komunitách a ďalšie rizikové faktory predstavujú významné spoločenské riziko. Cyklus medzigeneračnej traumatizácie nevedie iba k individuálnemu utrpeniu, ale má bezpochyby za následok aj prehlbovanie priepasti medzi časťami spoločnosti, ktorá sa vzájomne cítia čím ďalej tým viac odcudzené a ohrozené.

                 Peter Pöthe  

MUDr. Peter Pöthe, psychoanalyticky orientovaný detský psychoterapeut a psychiater, pracuje v súkromnej praxi v Prahe, dlhodobo sa venuje problematike detí ohrozených psychickou traumou, je autorom niekoľkých odborných monografií, vedecko-populárnych článkov, vystupuje v médiách, kde sa venuje téme ochrany detí, navštevoval deti v utečeneckých táboroch v Grécku a v rómskych osadách na Slovensku, organizuje a prednáša na kurzoch detskej psychoterapie v Čechách a na Slovensku. www.dr-pothe.com

Tento článok bol vytvorený v rámci projektu „Šanca pre deti zo znevýhodneného prostredia“, FMP-E/1901/4.1/015, programu spolupráce lnterreg V-A Slovenská republika — Maďarsko, Fond malých projektov.

http://www.skhu.eu                      http://www.viacarpatia-spf.eu

Zdieľajte tento článok