Čo je tá najdôležitejšia zručnosť, ktorú môžeme v ranom detstve získať?

Detstvo je čarovným rozprávkovým obdobím v živote človeka. Ľudia, ktorí prežili šťastné detstvo si na neho obvykle v dospelosti spomínajú ako na čas radosti, hier, teplej náruče rodičov, slnka vo vlasoch. Je to čas keď každý deň je novým zázrakom a rozdiel medzi včera a zajtra sa stiera, pričom zmysel má len dnes, tu a teraz. Skúsme sa na chvíľu zastaviť, zatvoriť oči a predstaviť si samých seba v tom magickom období…Čo vidíme? Aká farba sa nám vybaví? Aká vôňa nás obklopuje? Kde sme, no najmä s kým sme?

Psychológovia a neurovedci už mnoho rokov predkladajú širokej verejnosti informácie o tom, akým kľúčovým a nezastupiteľným časom je čas raného detstva z pohľadu na duševné zdravie človeka a ako práve rané detstvo (teda vek od narodenia do 3 rokov) významným spôsobom formuje to, kým sa staneme v dospelosti.

Príroda každého z nás vyzbrojila jedinečnou neopakovateľnou kombináciou génov, ktoré nám dávajú predpoklady pre rast a vývin. Je to tak v oblasti vonkajších, dobre rozpoznateľných charakteristík – niektorí sme nízki, iní vysokí, máme rovné blond vlasy alebo čierne kučeravé, svetlú alebo tmavú pleť; jedinečnosť každého z nás je však vopred plánovaná aj v oblasti rozumových schopností, emocionality, temperamentu či vzťahov. Z niekoho sa stane klampiar, z iného IT špecialista. Jedna má predpoklady byť zručnou cukrárkou, ktorá s milimetrovou presnosťou nakrája koláče tak, aby vyzerali jeden ako druhý, iná je žurnalistkou – možno preto, že ju zaujímajú ľudské príbehy a má dar pýtať sa vždy tie správne otázky. Pre jedného sú už dvaja priveľa, iný potrebuje byť neustále obklopený ľuďmi, s ktorými môže zdieľať svoju každodennosť. Je dôležité si uvedomiť, že presne takto, je to v poriadku.

Ľudská spoločnosť nie je monokultúrou, nikdy nebola a nikdy by sa ňou nemala stať. Nemôže sa ňou stať aj vďaka tomu, že príroda to zariadila inak a čím skôr pochopíme, že tá neopakovateľná vopred nenaplánovateľná rôznorodosť nás posilňuje, umožňuje nám meniť seba a meniť svoje prostredie, prispôsobovať sa okolnostiam a vďaka tomu rásť a posúvať sa dopredu, tým skôr ju začneme podporovať a vytvárať príležitosti, aby sme ju mohli zažiť.

Ako sa genetici ponárajú stále hlbšie do jadra svojej odbornosti, tým viac si uvedomujú, že ľudský organizmus je vesmírom nekonečných kombinácií – možností, ktoré vytvárajú predpoklady stať sa niekým. No ozajstný vesmír začína až narodením dieťaťa, keď sa možnosti začnú v interakcii dieťaťa s prostredím premieňať na skutočnosť toho, kým sa raz stane.

Kým počas vnútromaternicového vývinu sa dieťa obrazne povedané vznáša ako pierko vo vetre a potichu a nepozorovane rastie v pokoji mamkinho bruška, po narodení sa dostane do víru života plného ľudí, ich očakávaní, túžob, emócií a vzťahov. Ich životy sú v čase jeho narodenia už sformované. Žijú v istom type prostredia, majú určitú viac či menej konkrétnu predstavu o svete a o svojom mieste v ňom. Bod, na ktorý sa počas života dostali bude od momentu narodenia dieťaťa v obrovskej miere ovplyvňovať to, ako sa z jeho možností stane skutočnosť. Od „jeho ľudí“ a ich schopností sprostredkovať mu svet bude závisieť, či bude v jeho očiach krásnym, čarovným miestom, v ktorom je bezpečné rásť a skúšať robiť prvé a potom ďalšie vlastné kroky alebo ho bude vnímať ako priestor plný hrozieb a nástrah, v ktorom je nutné našľapovať pomaly a opatrne – radšej nevíriť prach. Vďaka iným ľuďom (alebo s ich sprostredkovaním) sa stávame samým sebou. Ľudia, ktorí nás v ranom detstve obklopovali boli spolu s prírodou kľúčovými, jadrovými programátormi nás samých.

Dieťa sa o sebe a o svete učí od počatia. Zažíva ho a je v ňom aktívne spočiatku všetkými zmyslami – dotýka sa matkinho tela pri dojčení, cíti jej vôňu, pozerá sa jej do tváre, trepotaním rúčkami a plačom si pýta a iniciuje kontakt s inou ľudskou bytosťou. Ak matka (alebo iná vzťahová osoba) tieto iniciácie vníma a reaguje na ne láskyplne, napĺňa emocionálne potreby dieťaťa a vytvára kľúčový základ pre jeho osobnostný vývin. V ďalších mesiacoch a rokoch dieťa nadobúda prirodzene stále väčšiu a komplexnejšiu zručnosť v tom, ako vstupovať do interakcie so svetom, v ktorom vyrastá. Ak je svet dieťaťa bezpečným láskyplným a zároveň prirodzene dostatočne podnetný miestom, nič nebráni prírode v tom, aby premenila možnosti na skutočnosť. Iná situácia nastáva vtedy, ak dieťa vyrastá do prostredia, ktoré nie je bezpečné a plné lásky. Kde vzťahovať sa k inej osobe predstavuje hrozbu. Takéto prostredie má na osobnostný vývin človeka devastačný dopad, ktorý nie je možné ani s veľkým úsilím v neskoršom veku zvrátiť. Človek, ktorý v detstve nezažil nežné prijatie nebude schopný fungovať plnohodnotne vo vzťahoch, vnímať svoje potreby a potreby iných a vedieť ich napĺňať.

Môže sa tiež stať, že vzťahy v prostredí, do ktorého sa dieťa narodí sú v absolútnom poriadku  (to je ten lepší prípad). V prostredí však chýbajú dostatočné podnety pre jeho komplexný rozvoj – rodičia majú menšiu slovnú zásobu, možno celkovo menšie zručnosti podporiť jeho rozumový vývin. Zem v ich domácnosti je chladná a nie je bezpečným miestom pre samostatné plazenie a skúmanie priestoru. Chýba miesto pre voľnú hru s hračkami. Alebo úplne chýbajú hračky, či iné predmety, ktoré by mohlo dieťa skúmať. Akokoľvek milujúci v tom prípade je rodič dieťaťa, bez dostatočnej podnetnosti prostredia nedokáže príroda svoje možné v oblasti rozumového, motorického a zmyslového vývinu premeniť plnohodnotne na skutočnosť. 

Alebo je rodič láskavý a milujúci, má zdravú osobnostnú štruktúru na podklade vlastných dobrých zážitkov zo svojho raného detstva, jeho domácnosť je bezpečným a dostatočne podnetným miestom, pripraveným podporiť vývin dieťaťa v každej vývinovej oblasti, no dieťatko, ktoré sa mu narodilo je krehké, od počiatku iné než čakal. Má veľa oslabení, ktoré pri jeho interakcii s prostredím vyskakujú ako bariéry/prekážky a sťažujú rodičovi jeho snahu naplniť potenciál, ktorý pre jeho dieťa príroda naplánovala. Príkladom je oslabenie v oblasti motoriky u dieťatka s diagnózou Detská mozgová obrna (DMO). Aj keby bol v domácnosti dostatok podnetov na skúmanie, ak sa dieťa v dôsledku motorického hendikepu nedokáže samostatne presúvať tak, aby si ich mohlo samé preskúmať, stojí jeho motorický hendikep medzi ním a prostredím ako významná bariéra v učení a v dôsledku tejto bariéry môže dieťa zaostávať vo vyššom veku už nie len v motorickom, ale aj rozumovom vývine (skúmanie predmetov v senzomotorickom období vývinu je základným nástrojom, ktorý umožňuje rozvíjať prírodou naprogramovaný rozumový potenciál dieťaťa). Moc zvrátiť túto situáciu majú opäť najmä tí „jeho ľudia“, ak nájdu spôsob ako mu s presúvaním sa aj napriek hendikepu pomôcť alebo prinesú hračky do jeho blízkosti a umožnia mu skúmať ich tak ako je pre dieťa v danom veku primerané. Vo všetkých uvedených prípadoch sú teda ľudia ten dôležitý činiteľ, ktorého pôsobením je dieťa v naplnení svojho vývinového potenciálu podporované alebo naopak brzdené.

Kým v ranom veku sú tými ľuďmi najmä rodičia dieťaťa alebo iné osoby, ktoré plnia rolu jeho rodičov, v predškolskom veku sú to určite učiteľky materských škôl, ďalší personál materskej školy a rovesnícky kolektív, ktorý má v živote každého dieťaťa nezastupiteľnú rolu.

Ako môžeme podporiť tých, ktorí sú pre komplexný vývin dieťaťa najdôležitejší? Hľadajme každý zo svojej pozície spôsoby, akými umožníme rodičom všetkých detí rozumieť tomu, čo ich deti v prvých rokoch potrebujú. Aby sme mali istotu, že všetci rodičia v prvom rade vedia, ČO musia ich deti prostredníctvom nich zažiť (lásku) a ČO sa potrebujú v interakciách s nimi naučiť (čo sú zručnosti, ktoré umožnia dieťaťu stať sa samostatným a plnohodnotným členom domácnosti). Zároveň hľadajme spôsoby, akými ich naučíme, AKO majú svojim deťom zabezpečiť pocit bezpečia, prináležania a lásky v prípade, že to či už kvôli vlastným negatívnym zážitkom z detstva alebo z dôvodu bariér na strane ich dieťaťa nevedia urobiť. Vyladiť sa na potreby dieťaťa a sprostredkovať mu pocit bezpečia je takmer nemožné, ak som to nezažil v dostatočnej miere alebo môže byť veľmi ťažké, ak moje dieťa z dôvodu svojho zdravotného znevýhodnenia nedokáže samo iniciovať svoj kontakt so mnou, či reagovať na moju snahu byť s ním v interakcii. Hľadajme ďalej spôsoby, ako všetkých pre deti dôležitých ľudí naučíme, AKO majú svoje deti učiť to, čo bude pre ich ďalší život dôležité – byť členom rodiny, ktorý v nej má svoje miesto. Len dieťa, ktoré dokáže naplno fungovať v svojom primárnom rodinnom systéme a plnohodnotne sa zúčastňovať života v nej bude neskôr schopné plnohodnotne fungovať v inej spoločnosti – mimo svoj domov. A nakoniec – umožnime všetkým deťom bez rozdielu zažívať rovesnícke vzťahy a vytvárať si väzby mimo ich primárne rodiny hneď, ako sú toho schopné. Doprajme každému dieťaťu bez rozdielu farby pleti, ekonomických pomerov, či typu a hĺbky zdravotného postihnutia stretávať sa a spoznávať sa vo svojej každodennosti. Prestaňme podporovať monokultúru a odvážme sa vystaviť naše deti rôznorodosti, ľudskej jedinečnosti. Postarajme sa o to, aby materské školy boli prvým mikrosvetom, v ktorom sa ozaj môžu spoznať a vzájomne vyladiť všetky deti z jednej ulice. Kde sa naše vlastné deti, ktoré nadovšetko milujeme naučia okrem množstva iných vecí aj to, ako  rozosmiať dieťa s viacnásobným postihnutím alebo sa naučia všimnúť si, že chlapča s barlami potrebuje pomôcť pri prezliekaní na poobedňajší odpočinok a umožnia mu naučiť sa, že ak potrebuje pomoc, môže si ju sám vypýtať.

Usilujme všetci spoločne o to, aby bola každému dieťaťu dopriata dobrá rodina a dobrá materská škola. Pomáhajme rodičom rásť a zlepšovať sa v ich rodičovskej role, každý z tej pozície, na akej pôsobíme. A pomáhajme pedagógom v materských školách začať opäť vnímať, akí nesmierne dôležití sú v živote všetkých detí a rodičov všetkých detí. Pomáhajme aj im pochopiť, ČO je to, čo sa môže dieťa naučiť len v interakcii s inými deťmi pod dohľadom a s podporou učiteľa a v žiadnom prípade sa nevie naučiť vo svojej primárnej rodine alebo len v kontakte s rovesníkmi, bez ich vedenia. A podporme ich v tom, AKO majú tie dôležité zručnosti, ktorými sú v prvom rade medziľudské vzťahy deťom sprostredkovať. 

Lebo rozumieť sebe samým (svojim možnostiach, schopnostiam a potrebám) a ľuďom s ktorými sa stretávame je tá najdôležitejšia zručnosť, ktorú môžeme v ranom detstve získať, ak je nám dopriate prostredie, v ktorom sme podporení vo všetkých aspektoch nášho vývinu.

Mgr. Simona Šimková

Simona Šimková je psychologička, riaditeľka Súkromného poradenského centra SCŠPP v Košiciach a zároveň Centra včasenej intervencie v Košiciach. Od ukončenia vysokoškolského štúdia sa venuje prevažne téme začleňovania detí s rôznym typom inakosti do našej spoločnosti.  V minulosti sa venovala podpore detí vyrastajúcich v náhradných rodinách, ale aj detí zo segregovaných rómskych komunít. V súčasnosti sa zameriava najmä na problematiku podpory vývinu dieťaťa so zdravotným znevýhodnením v ranom veku. Je presvedčená, že prvé roky života človeka sú kľúčové pre jeho plnohodnotné a spokojné fungovanie v dospelosti. 

Zdieľajte tento článok

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email