Otázka vzdelávania detí z rómskych komunít je jednou z tých, ktoré sa v laickom, ale hlavne odbornom prostredí objavuje už dlhodobo. Spoločným menovateľom tejto otázky je nízka efektivita až nefunkčnosť štátneho systému výchovy a vzdelávanie najmladšej vekovej kategórie, ktorý má značné medzery a nedostatky, a to nielen v rómskom prostredí (nehovoriac už o prostredí marginalizovaných rómskych komunít), ale aj v bežnej majoritnej populácií.
Zjednodušene povedané, v celoštátnom kontexte sa systém orientuje primárne nie na potrebu kvalitnej a inšpiratívnej výchovy – na čo dlhodobo poukazujú odborné a profesné kruhy – ale na snahu o čo najskoršie zapojenie sa rodičov do pracovného pomeru. Mám na mysli napr. poskytovanie príspevkov rodičom na umiestnenie dieťaťa do jaslí a materských škôl a pod. Diskusia o forme, obsahu a potrebách výchovy a vzdelávania detí v období pred nástupom povinnej školskej dochádzky rezonuje v spoločnosti minimálne. Veľmi zjednodušene môžeme povedať, že absencia takejto diskusie sa odôvodňuje tým, že „priemerná“ (alebo „bežná) populácia na Slovensku si zabezpečí výchovu a vzdelávanie detí sama, nemá s tým problém, výsledky sú uspokojujúce a jediné čo treba riešiť, je otázka financií.
Ak nejaké problémy sú, tak maximálne v prostredí, ktoré nie je „bežné“ či „štandardné“ a preto sa mu aj hovorí – podľa môjho názoru veľmi nesprávne – sociálne málopodnetné prostredie, čo jedným dychom znamená prostredie rómskych komunít. Dokonca aj nedávna celospoločenská diskusia o povinnom predprimárnom vzdelávaní pre deti od piatich rokov, sa v princípe viedla v duchu „Rómovia vs. zvyšná populácia na Slovensku“.
V tomto príspevku sa nechcem venovať diskusii o (ne)potrebe a (ne)vhodnosti výchovy a vzdelávania najmladšej vekovej kategórie, aj keď jej potrebu jednoznačne podporujem. Chcel by som skôr poukázať na niektoré obmedzenia a limity, ktoré otázka predprimárnej výchovy a vzdelávania detí vo veku 0-5 rokov, resp. 0-8 rokov v prostredí niektorých rómskych komunít prináša.
Všeobecná diskusia o tejto téme by sa dala veľmi zjednodušene charakterizovať, okrem iného aj ako diskusia o nutnosti a potrebe výchovy a vzdelávania v tomto prostredí. Deklarovaná nutnosť a potreba je argumentovaná tvrdením, že deti vyrastajú v málopodnetnom prostredí, ktoré im nedáva žiadne alebo iba nekvalitné impulzy na ich mentálny a sociálny rozvoj. Inými slovami, „v rómskych osadách“ sa rodiny o deti nestarajú a nevychovávajú ich, preto potom zlyhávajú v dospelosti. Takto vedená diskusia, resp. takéto nazeranie, vníma celú túto situáciu nie len negatívne, ale v mnohých rovinách ako niečo čo nie je „normálne“ alebo čo je až „patologické“. Preto je dobre alebo nevyhnutné do tohto prostredia vstúpiť a to, čo chýba, nahradiť a doplniť. Zároveň sa očakáva, že tieto aktivity (v našom kontexte aktivity v oblasti výchovy a vzdelávania), prinesú výrazne zlepšenie sociálnej situácie ľudí, a ich väčšie zapojenie do súčasného alebo budúceho trhu práce. To v konečnom dôsledku prinesie pre spoločnosť úsporu verejných financií na sociálny systém a zisky v podobe daní a odvodov. Takéto vnímanie je však veľmi zjednodušené a nie len že nezahŕňa celú šírku problematiky, ale obsahuje aj niekoľko mýtov a omylov.
V prvom rade by som chcel upozorniť na skutočnosť, že Rómovia nepredstavujú jednotnú komunitu a vyššie uvádzané „problémy“ sa týkajú iba jednej jej časti.
Dovoľte mi niekoľko základných zopakovaní, a to aj napriek tomu, že sa o nich hovorí už dlhodobo. V prvom rade by som chcel upozorniť na skutočnosť, že Rómovia nepredstavujú jednotnú komunitu a vyššie uvádzané „problémy“ sa týkajú iba jednej jej časti. Štatistiky jednoznačne ukazujú, že sociálne zlú a nevyhovujúcu situáciu nájdeme na Slovensku iba vo výraznej menšinovej časti rómskej komunity. Inak povedané, väčšina Rómov na Slovensku žije na porovnateľnej úrovni ako okolitá majorita (často v mnohých ukazovateľoch aj na lepšej) a štatisticky sa od nej nijak neodlišujú. Akurát ju nevidíme, alebo nechceme vidieť.
A práve tá menšina z Rómskej komunity, ktorá žije v sociálne odlišných podmienkach, je vnímaná ako problematická, „nenormálna“ až „patologická“. Práve na ne sa poukazuje ako na prostredie, v ktorej „chýbajú základné znalosti, normy normálnej spoločnosti“. Je to však skutočne tak? Podľa môjho názoru nie. V tomto prostredí spomínané znalosti, normy či zručnosti vôbec neabsentujú. Oni tam sú, a sú v zásade funkčné, avšak odzrkadľujú možnosti a potreby tejto sociálnej vrstvy, v ktorej títo ľudia žijú.
Aby sme tomu mohli porozumieť, rád by som na tomto mieste uviedol a vysvetlil jeden graf, ktorý do značnej miery vysvetľuje fungovanie komplexných moderných spoločností. Ide o veľmi zjednodušené vysvetlenie, ktoré je nutné vnímať ako základ alebo model, ktorý má primárne naznačovať smer uvažovania.
Takmer každá spoločnosť na svete pozná sociálnu stratifikáciu. Slovensko v tomto smere nie je žiadnou výnimkou. Jednotliví jej členovia vytvárajú rôzne skupiny (alebo štruktúry), pričom podľa toho ako sa na nich budeme pozerať, môžeme hovoriť napríklad o triedach, vrstvách, kastách, profesných skupinách a pod. Možností triedenia a definovania jednotlivých skupín je v zásade neobmedzený počet. Na našom grafe tieto skupiny alebo sociálne triedy sú značené ako šedé kolieska. Rozdelenie do sociálnych tried alebo vrstiev vychádza z nerovnomerného rozdeľovania zdrojov, ktorými príslušná spoločnosť disponuje. Na jednej strane tejto pomyselnej hierarchie sú tzv. najnižšie sociálne vrstvy (chudobní) a na opačnej strane škály sú tzv. vyššie sociálne vrstvy (bohatí). Uprostred je tzv. „stredná trieda“. Počet jednotlivých tried je v princípe neobmedzený a záleží iba na jemností škály, akú si zvolíme.
Každú sociálnu vrstvu charakterizujú určité sociokultúrne znaky, ktoré sú pre ňu typické a ktoré ju charakterizujú. Na našom grafe to sú modré terčíky na pravej strane. Medzi takéto sociokultúrne znaky patrí napr. bývania, strava, odev, spôsoby výchovy a vzdelania, príjem, vybavenie domácnosti a pod. Výpočet prvkov je v podstatne neobmedzený a záleží iba na konkrétnom prípade alebo kontexte, aký výber sa bude sledovať. Vzájomný vzťah medzi sociokultúrnou vrstvou spoločnosti a znakmi, ktoré ju charakterizujú, alebo ktoré sú pre ňu typické, znázorňuje v našom grafe žltá vodorovná šípka.
Ak žltá šípka ukazuje aké znaky sú typické pre konkrétnu sociálnu vrstvu, tak zelená šípka ukazuje, o aké sociálne kultúrne znaky príslušná sociálna vrstva usiluje, čo by chcela, po čom túži. Tieto potreby alebo túžby sú pritom všeobecne akceptovateľné a vnímané a hodnotené ako pozitívny jav. Napr. ak máme jednoizbový byt, chceli by sme mať (alebo usilujeme) aspoň dvojizbový; ak máme maturitu, chceli by sme mať aspoň bakalárske vzdelanie; ak máme staršie auto, radi by sme mali a usilujeme napr. o modernejšie a lepšie auto a pod.
Červená šípka na našom grafe ukazuje na ambície, ktoré idú výrazne mimo našu sociálne vrstvu a sú spoločensky neakceptovateľné. Máme v tomto kontexte na mysli to, že ak niekto z príslušnej sociálnej vrstvy začne používať prvky z výrazne vyššej sociálnej vrstvy, nemusia byť akceptované. Ak napr. človek z nižšej sociálnej vrstvy si postaví luxusnú vilu, alebo začne používať luxusné auto, obliekať sa do značkových veľmi drahých odevov a pod. môže to znamenať, že v spoločenskej vrstve, v ktorej sa dovtedy pohyboval nebude akceptovaný lebo sa „hrá na niekoho, kým nie je“ je vnímaný napr. ako „zbohatlík“, ktorému aj tak „slama trčí z topánok“. Zároveň sociálna vrstva, ktoré tieto znaky bežne používa ho taktiež nebude akceptovať, pretože s (po)užívaním týchto prvkov mu často chýba aj príslušná sociálna zručnosť, vedomosti a pod.
V našom kontexte tento graf jednoznačne ukazuje na už spomínaný omyl, podľa ktorého v sociálne slabých osídleniach („marginalizovaných rómskych komunitách“) absentuje výchova, vzdelávanie, kultúrne a sociálne návyky a znalosti a pod. Oni neabsentujú. Oni tam sú. Sú iba INÉ. Ľudia zo sociálne nižších vrstiev iba používajú iné nástroje a iné prvky, ktoré im umožňujú v rámci tejto sociálnej vrstvy akceptovateľný život. Rovnako to platí aj pre strednú triedu, ktorá používa „svoje“ nástroje a prvky, ktoré sú iba INÉ ako prvky „chudobných“, ale tiež sú INÉ ako prvky „bohatých“.
Na to aby sme mohli používať prvky príslušnej sociálnej triedy, nestačí ich iba vlastniť, ale musíme ich vedieť aj vhodne používať. Príkladom môže byť napríklad používanie auta. Ak chceme mať novšie a kvalitnejšie auto, okrem samotného faktu, že musíme si našetriť zdroje na jeho kúpu, musíme zároveň počítať s tým, že jeho vlastníctvo a používanie nás bude stáť výrazne vyššie výdaje – zvýšia sa nám výdaje na spotrebný materiál (pneumatiky, náhradné súčiastky a pod.), poistenie bude drahšie, budeme potrebovať skvalitniť jeho garážovanie a pod. Ešte výraznejšie sa to ukáže ak by sme napr. chceli prejsť z „doposiaľ používaného mopedu na používanie auta“. A nie sú to len náklady na jeho prevádzku, ale aj spôsob jeho používania – do kvalitnejšieho a drahšieho auta už asi len tak nenaložíme „niekoľko vriec cementu, desiatky tehál atď.“ alebo s ním „nepôjdeme do lesa na drevo“ a pod. Aby sme mali vyšší príjem, potrebujeme reštrukturalizovať svoje zdroje, čo napríklad môže znamenať zmeniť prostredie, v ktorom bývame a pracujeme (napr. odísť za prácou do zahraničia), zvýšiť kvalifikáciu a pod.
Môžeme zmeniť nevyhovujúcu sociálnu situáciu v niektorých rómskych osídlenia aktivitami zameranými na výchovu a vzdelávanie detí v rannom a predškolskom veku?
Logicky z vyššie uvedeného vzniká otázka: Môžeme zmeniť nevyhovujúcu sociálnu situáciu v niektorých rómskych osídlenia aktivitami zameranými na výchovu a vzdelávanie detí v rannom a predškolskom veku? Aj keď sa táto otázka zdá veľmi jednoduchá, odpoveď až tak jednoduchá nie je.
Samotná implementácia výchovnovzdelávacích aktivít totiž má minimálne dve obmedzenia. Jednou je skutočnosť, že implementácia výchovy a vzdelávania v prostredí najchudobnejších rodín, prináša do tohto prostredia zručnosti a vedomosti, ktoré sú bežné v strednej triede. Inak povedané, to čo chudobných ľudí učíme, je ako sa pohybovať a žiť podľa noriem strednej triedy. Tak je nastavený náš vzdelávací systém, ktorý je určený primárne pre deti zo strednej triedy. Zároveň zo strednej triedy pochádza dominantný počet učiteľov, vychovávateľov a aktivistov, ktoré výchovu a vzdelávanie zabezpečujú a realizujú. Ak by tieto aktivity mali mať zmysel, je nevyhnutné, aby rodiny ktoré sa zúčastňujú tohto výchovno-vzdelávacieho procesu patrili do strednej triedy.
Druhým obmedzením je skutočnosť, že bez implementácie ďalších aktivít zameraných napríklad na oblasť bývania, zdravia, zamestnania a pod., tieto aktivity budú mať iba veľmi obmedzený efekt. Inak povedané, ak nie sú súčasťou komplexného prístupu k zmene života ľudí, situácia týchto ľudí sa veľmi nezmení. Ak budeme IBA vychovávať a vzdelávať deti a ich rodičov, a neumožníme im zásadnú zmenu podmienok, v ktorých žijú, očakávaný dlhodobý pozitívny efekt nenastane. Resp. ak nastane tak zväčša u ľudí, ktorí z takéhoto prostredia najčastejšie odídu preč; čo však v konečnom dôsledku znamená, že zmenia svoj sociálny status.
Dôvodom je skutočnosť, že nie výchova a vzdelanie mení sociálny status rodín, ale práve opačný proces je limitujúci. Prvoradá je zmena ich sociálneho statusu, ktorá následne vytvára u nich potreby a očakávania. Veľmi dobre je to viditeľné napríklad v oblasti vzdelania alebo bývania.
Napríklad pre strednú triedu je úplne štandardné, že rodičia v zásade nediskutujú o tom, či ich dieťa ukončí alebo neukončí základnú školu. Ukončenie základnej školy a následne pokračovanie v štúdiu na strednej škole je považované strednou triedou za niečo samozrejme. Diskusia „začína“ až o tom, na aký typ strednej školy dieťa prihlásiť. V prípade najnižších vrstiev, veľmi zjednodušene povedané, táto diskusia začína už pri otázke či dieťa má ukončiť alebo neukončiť základnú školu, a v ktorom ročníku. Podobne je to aj v oblasti bývania. Ak umožníme ľuďom bývať na úrovni strednej triedy, títo sa začnú chovať ako stredná trieda a budú zvyšovať svoj životný štandard, zvyšovať záujem o vzdelávanie, zamestnanie a pod. Dôvodom je skutočnosť, že prirodzenou vlastnosťou ľudí je zachovať si svoj aktuálny sociálny status a podľa možnosti ho ešte zlepšovať.
Prečo práve bývanie je zásadnou limitou pre zmenu sociálneho statusu? Všetky doterajšie výskumy jednoznačne ukazujú, že na Slovensku je jedným z primárnych ukazovateľov sociálneho statusu to, kde a v akom obydlí ľudia bývajú. Ak chceme od chudobných ľudí, aby sa začali chovať ako stredná trieda, musia sa strednou triedou aj stať.
Bohužiaľ v mnohých prípadoch je situácia taká, že chudobné rodiny v rómskych komunitách nemajú reálne možnosti na zlepšenie svojho bývania smerom k strednej triede. V mnohých mestách a dedinách totiž Rómovia nemajú reálnu možnosť získať akceptovateľný stavebný pozemok, získať stavebné povolenia a pod. Ak ho aj získajú, veľmi často je to v lokalite, kde absentuje možnosť jeho napojenia na základne infraštruktúrne vybavenie (minimálne elektrina a voda), alebo je v lokalitách kde je veľmi komplikované alebo nemožné získať plnohodnotné stavebné povolenie – je v extraviláne, bez prístupovej cesty, v záplavových územiach, nie je majetkovoprávne vysporiadaný a pod.
Ak hovoríme o bývaní, v prvom rade máme na mysli proces získania takého typu bývania, ktoré je v danej lokalite vnímané ako akceptovateľné „bežné“ bývanie strednej triedy. V dedinskom prostredí je to primárne individuálna výstavba rodinných domov, v mestách napr. akceptovateľné nájomné bývanie.
V tých lokalitách, kde pristúpili k celej tejto téme komplexne, začali riešiť bývanie, začali pomáhať v oblasti zamestnania atď., dosiahli veľmi výrazne úspechy. Príkladov v tomto smere je mnoho. A nie je to len toľko mediálne prezentovaný Spišský Hrhov, ale aj Čirč, Raslavice, Varhaňovce, Zborov, Kecerovce, Ostrovany, ale aj toľko kritizovaný Luník IX a pod. Tam, kde komplexný prístup nerealizujú, aj úspechy sú veľmi otázne alebo iba minimálne. Príkladov by sme taktiež dokázali nájsť neúrekom. Ak hovoríme o oblasti bývania, máme pri tom na mysli v prvom rade individuálnu výstavbu. To znamená nie primárne výstavbu nájomných bytov (resp. bytov nižšieho štandardu), ale pomoc a asistenciu pri jednotlivých administratívnych krokoch, ktoré sú veľmi často komplikované a nepriehľadné aj pre ľudí zo strednej triedy. Každý z nás, kto v poslednom čase riešil bývanie, hlavne formou výstavby rodinných domov, vie veľmi dobre, o aký náročný proces ide. Jeho zvládnutie je pritom aj pre nás zo strednej triedy možné poväčšine iba vďaka zapojeniu sociálnych solidárnych sietí a profesionálnych firiem, ktoré mnohé komplikácie s tým spojené vyriešia za nás. Ako príklad uvediem, že v množstve prípadov získanie stavebných pozemkov sa realizuje iba vďaka tomu, že developerské firmy pozemky získajú, majetkovo právne vysporiadajú, napoja na inžinierske siete a následne už ako „hotové“ predajú záujemcom. Získanie takýchto pozemkov pre ľudí z nižších sociálnych vrstiev je nie len ekonomicky nedosiahnuteľné, ale veľmi často im ich majitelia nepredajú práve z dôvodu ich chudobného postavenia (alebo preto, že sú to Rómovia). Pritom nepoznám žiadne podobné komerčné aktivity zamerané pre potreby chudobných. Trh o nich nemá záujem. Som presvedčený, že tam, kde „zlyháva trh“ má nastúpiť samospráva a štát.
Ak nebudeme riešiť bývanie, na úrovni strednej triedy, zvyšné aktivity obrazne povedané „vyjdú na vnivoč“. Učitelia, asistenti, terénni sociálni pracovníci, môžu v teréne robiť „prvé a posledné“, ak však ľudia aj naďalej budú bývať v chatrčkách, bez vody, elektriky a prístupovej cesty, ich sociálne postavenie sa nezmení. V prvom rade musíme vytvoriť reálne komplexné možnosti, ak chceme očakávať a dosiahnuť zmenu. Súčasťou tohto komplexného prístupu však jednoznačne je aj oblasť výchovy a vzdelávania. Bez toho to určite nepôjde.
Reálne komplexné možnosti však neznamenajú bezbrehé rozdávanie, ale vytvorenie takých podmienok, aby „každý kto chce, aj reálne mal možnosť“. Samozrejme aj v tomto prípade platí, toľko opakované konštatovanie – neexituje jedno, univerzálne, rýchle a jednoduché riešenie. Vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych lokálnych a individuálnych situácií.
Očakávať, že k zmene sociálneho statusu dôjde prirodzeným samovoľným vývojom je veľmi iluzórne a krátkozraké. Tvrdeniam, že majorite tiež nikto nepomáhal sú zavádzajúce až nepravdivé. Pripomína mi to tvrdenia typu… „nech sa naučia plávať a potom im aj postavíme bazén“ alebo známy výrok francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty, ktorá na konštatovanie, že chudoba jej poddaných je tak veľká, že už nemajú ani na chleba odpovedala: „Ak nemajú na chleba, tak nech jedia koláče“.
Mgr. Alexander Mušinka, PhD.
Mgr. Alexander Mušinka, PhD. (1969) – kultúrny antropológ a romista. Vyštudoval etnológiu a históriu na FFUK v Prahe kde aj obhájil doktorskú prácu. Pracuje na Ústave rómskych štúdií Prešovskej univerzity. Dlhodobo sa venuje problematike Rómov ale aj Rusínov-Ukrajincov prioritne na Slovensku z historického a kultúrne antropologického hľadiska. Je (spolu)autorom niekoľkých publikácii, zborníkov a vedeckých prác. Medzi najznanejšie patrí: Atlas rómskych komunít na Slovensku 2013; Podarilo sa – Príklady úspešných aktivít na úrovni samospráv smerujúcich k zlepšeniu situácie Rómov; (Ne)legálne osady – Možnosti samospráv a mechanizmy vysporiadania pozemkov v prostredí rómskych osídlení; Drogy v rómskych komunitách Prešovského kraja; Stará tehelňa – súčasný stav a možnosti riešenia; Elena Lacková – život s novinami Romano nevo ľil a iné. V rámci svojich výskumov žil 5 rokov v rómskej osade Svinia pri Prešove.
