„Mamo, dikh, sar bari paňi…..Oda so? More?“ (preklad: Mami, pozri sa aká veľká voda…čo je to? More?) vykríkla s úžasom 7-ročná Karinka, keď sme sa blížili k miestu nášho víkendového školenia pre peer aktivistky projektu Poradňa 007.
Zemplínska Šírava je za rohom, cesta z nášho regiónu tam trvá asi hodinu. Avšak Karinka, ani jej mama, ani Iveta, Miška, Jana …tam nikdy neboli. Zámerne sme vybrali miesto tréningu pri Šírave, je to nesmierne pekné prostredie, v hoteli, ani na kúpalisku nemajú s Rómami problém. Vítajú nás a to nie je bežné. Ženy (aj s deťmi) sme si rozdelili do áut. Pri mne sedela Katka, vzadu jej 2 deti. Musela ich vziať so sebou. Katka je mladá vdova, len pred rokom prišla o manžela. Na školeniach vždy bola tichá, zádumčivá, sprvu som nevedela, čím nedávno prešla. V aute sa rozhovorila…o bolesti zo straty, samote, dilemách, ako ďalej žiť. Veľmi potrebovala vypadnúť z domu, kde prebýva toľko smútku. Ale nešlo to ľahko. Aby mohla ísť na tréning, musela si to u svokry vybojovať. Tak to bolo aj s ďalšími ženami. Usúdili sme, že konečnú podobu programu (kto s nami pôjde a na ako dlho) nám formujú svokry J S týmto faktom sme sa museli zmieriť, a tak aj keď je náš program prioritne zameraný na mladé mamičky s deťmi do 7 rokov, pre istotu sme do skupiny peer aktivistiek zakomponovali aj zopár starších žien. Našou metódou práce je „peer prístup“, čo znamená, že prenášačom informácii, osvety a potrebného poradenstva sú v našom prípade neprofesionálky- ženy z komunít. Ženy školíme ako byť dobrými a užitočnými poradkyňami v ich bezprostrednom okolí- pre švagriné, kamarátky, susedy. Sú schopné vytvárať svojpomocné skupiny, byť si vzájomne oporou. A zdá sa, že to funguje. Dvanásť pravidelne vzdelávaných žien vytvorilo štyri svojpomocné skupiny – poradne pre mamičky.
Večer na tréningu sedíme v kruhu a hovoríme o princípoch práce svojpomocnej skupiny- o dobrovoľníctve, rovnosti, diskrétnosti….V tom zvoní telefón, volá naša mamička z Rankoviec: „u Ruženy sa dusí cukríkom chlapec…sanitka nejde…čo máme robiť?“ Náš víkendový program hneď nabral iný rozmer…cítime súcit s „našimi doma“, bezmocnosť, strach o to dieťa, hnev na mamičku, ktorá maličkému dieťaťu dá cukrík…radíme, v duchu sa modlíme a čakáme. Sanitka nakoniec prišla. Za tých pár mesiacov, čo fungujú Poradne 007, sme sa stihli stretnúť a riešiť mnoho problémov. Radili sme mamičkám v oblasti dojčenia, riešili prípad, keď psychicky labilná mladá matka v afekte bila svojho 2-ročného syna, usmerňovali neplnoletú mamičku, ako pripravovať sunár, pretože jej vyhladované 2-mesačné dieťa skončilo v nemocnici, radili mamičkám, ktoré majú autistické a hluchonemé deti, ako sa im venovať…a mnoho iného.
Cesta domov z tréningu je úplne iná. Unavené deti spia a Katka rozmýšľa. V tom sa začne niekde pri Michalovciach spontánne smiať. Hovorí, že si spomínala na všetky chvíle z víkendu strávené so ženami. Celú noc nespali, koľko sa nasmiali, ako pubertiačky…“Som rada, že som v tom projekte, veľa mi dáva…a vieš čo by som chcela? Byť ako Denisa…chcela by som byť Omama“ hovorí mi Katka s novými víziami v očiach.
Mám pocit satisfakcie. Vidím naštartované ženy- matky, ktoré chcú na sebe pracovať a meniť svoje okolie k lepšiemu. Ich osobné príbehy sa vzájomne prepojili, dostali nové perspektívy, verím, že tvoria nový príbeh. Poradňa 007 mi dáva zmysel.
Franja Ondrašiková, Združenie PRE LEPŠÍ ŽIVOT
Pozn: mená žien v článku sú zmenené
