Klienti, s ktorými pri výkone svojej profesie prichádzame do kontaktu, často trpia. Na svojich pleciach nesú bremeno tvorené rôznymi životnými príkoriami, čerstvými či dávnejšími, jednorazovými či opakovanými traumami. A my sme svedkami ich utrpenia. Najmä v momentoch keď načúvame ich príbehom a vnímame ako sa dôsledky utŕžených tráum prejavujú v ich životoch. Niekedy sa o hrôzach, ktoré sa klientom dejú alebo diali dozvedáme z úradných spisov, niekedy nám o ťažkých životných príbehoch klientov porozprávajú naši kolegovia a kolegyne. A v istom okamihu sa možno pristihneme pri tom, že aj ublíženie, ktoré sme nezažili priamo, nás na nejaký spôsob bolí alebo zasahuje a mení. No počas prípravy na výkon pomáhajúceho povolania nám nikto nespomenul, že existuje jav sprostredkovanej traumatizácie (vicarious trauma). Ostávame teda zneistení, nevieme presne čo sa to s nami deje, či je to normálne, a čo si s tým máme počať.
Hneď v úvode treba zdôrazniť, že sprostredkovaná traumatizácia je prirodzený jav, ktorý netreba nijako patologizovať. Zároveň je ale potrebné dodať, že tento jav netreba ani podceňovať, pretože môže významne negatívnym spôsobom ovplyvňovať našu prácu i súkromný život.
Aby sme prítomnosť sprostredkovanej traumatizácie dokázali ľahšie identifikovať, v tomto článku si priblížime najprv spektrum jej možných príznakov. Spomenieme tiež paletu rizikových faktorov pre výskyt tohto fenoménu a napokon uvedieme odporúčania ako minimalizovať jeho škodlivý vplyv.
Ako sa sprostredkovaná traumatizácia môže prejavovať?
Jej symptómy sa často pohybujú na kontinuu – niektoré zmeny sú veľmi jemné a sotva povšimnuteľné, iné môžu byť výrazné.
Sprostredkované vystavenie traumatickým podnetom môže (nie však zákonite vo všetkých prípadoch) vyvolávať predovšetkým distres (zjednodušene „zlý“, organizmus a osobnosť škodlivo zaťažujúci stres). Distres okrem negatívnych psychických stavov v sebe zahŕňa aj určitý pokles v pozitívnom prežívaní, kvalite života a životnej spokojnosti.
Samotný proces pomáhania (resp. túžba pomôcť traumatizovanej osobe) je stresujúci, pretože sme často v možnostiach pomoci limitovaní. Preto neraz v súvislosti s našou prácou prežívame pocity bezmocnosti a beznádeje, najmä keď sa nedarí nájsť efektívne riešenia alebo keď v behu na dlhú trať sa cieľ zdá byť v nedohľadne. Môže to v nás vzbudzovať pocit osobného zlyhania; môže nás mátať otázka, či skutočne prispievame k nejakej pozitívnej sociálnej zmene, či má naše úsilie vôbec význam.
K tomu sa môže pridružiť pocit, že nikdy nie je dosť toho, čo ešte môžeme urobiť. Často je tento pocit živený aj kultúrou aká na pracovisku, alebo v danej profesii vôbec vládne – môže ísť o kultúru, ktorá nepovzbudzuje zamestnancov k tomu, aby sa starali o seba samých, alebo aby dodržiavali zdravú rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Niekedy sa možno pristihneme pri tom, že sa cítime previnilo a nekomfortne uvedomujúc si rozdiel medzi svojím životom a životom našich klientov. Môže nás to vyrušovať v tom, aby sme si užili chvíle radosti, pokoja a šťastia. Pre niekoho môže byť napr. náročné vybrať si alebo si užiť dovolenku pretože sa cíti vinný, že nachvíľu nechal prácu stáť. Avšak ak sme vystavení utrpeniu iných ľudí, potrebujeme si užívať, čo je na živote krásne a dobré; inak nebudeme vládať robiť svoju prácu.
Strach
Zlosť
Znecitlivenie
Pri výkone pomáhajúcej profesie nás môže zaskočiť aj náš vlastný strach. Môže ísť napr. o strach z intenzívnych pocitov, strach z osobnej zraniteľnosti, strach, že sa staneme obeťami nejakého útoku, strach zo smrti. Strach je prirodzenou reakciou voči mnohým veciam, ktorých sme svedkami. Problematickým sa stáva, ak nevieme ako ho spracovať a začne príliš okupovať priestor v našom vnútri. Nespracovaný strach môže viesť k hnevu, môže sa premeniť na predsudky voči určitým ľuďom alebo témam.
Podobne je to aj so zlosťou. Keď sa stretávame s utrpením a nespravodlivosťou v rôznych podobách, je ťažké necítiť zlosť. Je to normálna emócia. Otázka však je, ako sa s touto emóciou vysporiadavame a či sme si jej vôbec vedomí. Niekedy sa terčom nášho hnevu stávajú ľudia, ktorí hnev priamo nevyprovokovali, sú len akýmisi obetnými baránkami. Neraz sa hnev maskuje aj v cynickom humore.
Výsledkom množstva pracovných úloh a presýtenia nepríjemnými podnetmi môže byť aj určité znecitlivenie (numbing). Problém je, že nefunguje selektívne – nedá sa znecitlivieť len voči nepríjemným podnetom; súčasne sa človek zneschopňuje prežívať aj pozitívne veci (napr. užívať si hru s deťmi, spev, smiech). Navyše znecitlivenie ohrozuje aj kvalitu práce a to, aby sme pri jej výkone nepoškodili klientov. Keď sme znecitlivení, neuvedomujeme si, či práve neškodíme. Určitým pokusom o znecitlivenie voči ťažko stráviteľným podnetom, ktoré pomáhajúca profesia so sebou prináša, môžu byť aj rôzne závislosti. Poskytujú krátkodobý únik, zároveň ale produkujú nové problémy.
U sprostredkovane traumatizovaných pomáhajúcich profesionálov sa dokonca môžu objaviť čiastočné alebo úplné symptómy posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD, z angl. posttraumatic stress disorder). Môžu mať podobu intrúzií, t.j. vtieravých (neodbytných) spomienok a myšlienok na traumatické udalosti v životoch našich klientov, ktoré nás môžu vyrušovať aj v čase voľna, v súkromní alebo sa nám dokonca vkrádať do snov. Symptómy PTSD sa môžu prejavovať aj ako tendencie vyhýbať sa podnetom, ktoré s onými traumami súvisia (teda napr. aj rozhovorom na danú tému). Ak úplne vyhnutie sa oným nepríjemným podnetom nie je možné, jedinec môže v kontakte s nimi reagovať znecitlivene, otupene. Môže dôjsť až k tzv. disociatívnym momentom, v ktorých sa jedinec akoby odpojil od vlastného prežívania alebo od okolia. Niekedy si napr. uvedomíte, že ste sa v rozhovore, pri pozorovaní niečieho konania, alebo pri vlastnej aktivite akoby stratili, prestali ste vnímať. Súčasťou PTSD býva aj hypervigilancia, teda zvýšená bdelosť a ostražitosť, prítomná aj v situáciách, kedy je jedinec v bezpečí. Jedinec môže mať pocit, že je neustále obklopený potenciálnymi nebezpečenstvami, a musí byť preto stále v strehu. Hypervigilancia môže zvýrazniť úzkostnosť a úľakový reflex, zhoršiť spánok, sústredenie a schopnosť sa upokojiť a relaxovať.
Ďalším častým následkom nepriamej traumatizácie môžu byť zmeny v systéme presvedčení, ktoré jedinec má o sebe, o iných ľuďoch, o zákonitostiach a zmysle diania. Ak sme častejšie než iní ľudia konfrontovaní s realitou ľudského zla, utrpenia, traumy, začneme si aj viac uvedomovať, že svet nie je spravodlivý, že trpia aj ľudia, ktorí si to nijako nezaslúžili. Uvedomujeme si zároveň, že ich nešťastie nemá žiaden zmysel samé o sebe, neprihodilo sa zo žiadneho dobrého dôvodu, pre ktorý by malo byť vítanou súčasťou života alebo niečím čo by sme ľuďom snáď priali. Ak sa v práci stretávame s klientami, ktorí boli traumatizovaní interpersonálnym násilím, môžeme začať vnímať svet ako omnoho nebezpečnejšie miesto než sa nám javilo byť predtým. Dozvedáme sa totiž, že násilie môže prichádzať aj zo strany osôb, od ktorých by to nikto nečakal, že obete sa nemusia vedieť ochrániť a že ľudia nemusia byť ochotní obeti pomôcť. Môže byť pre nás stále ťažšie uchovať si nádej a vieru v ľudské dobro. Môžeme si neustále klásť otázku, či možno vôbec niekomu veriť a či možno vôbec veriť vo vlastný úsudok. Zároveň sa môžeme cítiť aj hlboko zneistení pokiaľ ide o našu vlastnú schopnosť ochrániť seba a iných.
Práca s ľuďmi, ktorí sa stali obeťami tráum, zvlášť rôznych druhov násilia, môže u pomáhajúcich pracovníkov vyvolať zmeny vo vzťahoch s priateľmi a príbuznými ale aj so širším sociálnym okolím. V našich sociálnych kruhoch môžeme narážať na negatívne a neprimerané postoje (predsudky) voči problematike, ktorej sa profesionálne venujeme. Môže to byť pre nás zraňujúce, frustrujúce, sebaspochybňujúce a vzbudzujúce pocity odcudzenia od ostatných. Okruh dovtedajších priateľov sa môže zredukovať, pretože s mnohými z nich už môže byť ťažké nájsť spoločnú reč. Dokonca aj medzi kolegami z pomáhajúcich profesií sa neraz môžeme cítiť izolovaní pretože problémy, ktorým sa venujeme, mnohých desia natoľko, že im nechcú dávať v diskusii taký priestor, aký obvykle doprajú iným, menej náročným témam. Náš sociálny svet sa môže zužovať aj preto, že sa stretnutiam s blízkymi úmyselne vyhýbame, aby sme nemuseli počúvať, aké majú problémy (realitou ľudského trápenia sme beztak dostatočne zásobení vo svojej práci). Alebo k narušeniu vzťahov v našom osobnom živote prispeje tendencia trivializovať problémy ľudí porovnávaním ich situácie s inými, ktorí sú podľa nás na tom omnoho horšie. Už sme sa stretli s tak veľa hroznými vecami, že začneme zhadzovať čokoľvek, čo nespadá do najextrémnejšej kategórie ťažkostí.
V dôsledku dlhodobého kontaktu s témou ľudského utrpenia, krivdy a traumy sa môže objaviť aj chronická vyčerpanosť. Nejde o únavu, ktorá sa dostaví po ťažkom pracovnom dni či týždni, ale o stav pretrvávajúcej únavy, keď si ani nevieme spomenúť, kedy sme unavení neboli. Nemáme na nič energiu, ani energiu robiť veci, ktoré robíme radi. Vystavenie traumatickým podnetom je samé o sebe únavné, a keď toto vystavenie narastá, telo a myseľ potrebuje extra pozornosť, aby si plne oddýchli a osviežili sa.
Paradoxne, niekedy je pre nás práca výhovorkou, prečo sa dostatočne nestaráme o seba. V niektorých povolaniach sa únava u starších skúsenejších kolegov akosi automaticky predpokladá a akceptuje. V porovnaní s cynickými, unavenými skúsenejšími kolegami, sú tí, ktorí prejavujú nadšenie a energiu, často vnímaní ako mladí a naivní.
Ak sú následky nepriamej traumatizácie ponechané bez povšimnutia a ošetrenia, môžu mať nežiadúci dopad na pracovný výkon a pracovnú morálku. Môžu znižovať schopnosť profesionálov uvažovať komplexne, môžu ich zvádzať k zjednodušeným vysvetleniam zložitých javov, k nálepkovaniu klientov, k prejavom dogmatickosti a neústupčivosti, k rýchlemu zamietaniu iných pohľadov alebo návrhov. Môžu sa tiež prejaviť v zníženej kreativite a prispievať k stagnácií v mnohých oblastiach pôsobenia pomáhajúcich profesií.
Aké faktory vo vzťahu ku sprostredkovanej traumatizácii možno považovať za rizikové?
Riziko sprostredkovanej traumatizácie je späté so samotnou povahou pomáhajúcej profesie. Najvyšší výskyt tohto javu bol zaznamenaný u ľudí, ktorí pracujú s obeťami a páchateľmi sexuálneho zneužívania, sexuálneho násilia a domáceho násilia, ďalej s klienti v neustálom stave krízy alebo s hlboko trpiacimi klientmi, ktorí však odmietajú prijať akúkoľvek pomocnú ruku.
Sprostredkovanou traumatizáciou sú vo zvýšenej miere ohrození ľudia, ktorých pracovné podmienky sú sťažené. Najmä ak neboli primerane zaškolení ako zvládať náročné aspekty svojej práce, ak sú nadmerne pracovne zaťažení, ak pracujú izolovane, alebo ak je pracovné prostredie chaotické, plné konfliktov, negativity a cynizmu, ak majú nedostatok uznania, ak sú na nich kladené nerealistické požiadavky alebo ak sú nútení robiť morálne kompromisy. Za všeobecný rizikový faktor sa považuje ak organizácia nereflektuje fenomén sprostredkovanej traumatizácie a neaplikuje primerané opatrenia na ochranu svojich pracovníkov.
Okrem vyššie uvedeného existujú individuálne faktory, ktoré môžu potenciálne zvyšovať riziko nepriamej traumatizácie u konkrétneho jedinca. Patrí tu najmä: nespracovaná trauma vo vlastnej anamnéze, nerealistické očakávania od seba a od iných, udržiavanie nejasných profesionálnych hraníc s klientmi, súčasný stres v osobnom živote a rezistencia voči hľadaniu profesionálnej pomoci.
Čo sa odporúča ako prevencia (rozvoja) sprostredkovanej traumatizácie?
Kľúčovým ochranným faktorom je v tomto ohľade najmä starostlivosť o seba – a to tak vo vzťahu k vykonávanej profesii, ako aj vo vzťahu k súkromnému životu.
Starostlivosť o seba súvisiaca s vykonávaním profesie
V tejto oblasti je dôležité používať stratégie, ktoré prispievajú k budovaniu spolupráce a pozitívneho pracovného prostredia. Patrí sem najmä: zdržanie sa negatívnych komentárov a poznámok na adresu kolegov, zvlášť v prítomnosti iných kolegov; využívanie príležitostí na prejavenie podpory, vďaky, obdivu a uznania kolegom; zdieľanie pracovných skúseností, tak pozitívnych ako aj negatívnych.
Ďalej je potrebné v pracovnom prostredí uplatňovať stratégie na udržanie emocionálnej a psychickej pohody, ako napr.: vyhýbanie sa pracovnej izolácii či aktívna snaha o vytváranie dobrej atmosféry na pracovisku (trebárs aj pomocou drobných interiérových doplnkov).
Osobitne dôležité je dbať na vyváženosť pracovného dňa a dobrý časový manažment. To si vyžaduje predovšetkým poznať svoje kapacity a vedieť odmietnuť požiadavky, ktorých neodmietnutie by spôsobilo, že budeme preťažení povinnosťami. Ak je to možné, treba sa tiež vyhýbať nadčasom a noseniu si práce domov. V prípade homeofficu sa odporúča vyčleniť si na prácu také miesto, ktoré neužívajú ostatní členovia domácnosti (teda nepracovať z kuchyne, spálne, či z obývačky). Pracovné prestávky je dôležité plnohodnotne využívať na oddych a doplnenie energie; ak je to možné, odporúča sa obedovať mimo priestory pracoviska a počas obedňajších prestávok nehovoriť o práci. Rovnako dôležité je dopriať si dovolenku, na ktorú máme nárok.
Neopomenuteľný význam majú aj aktivity smerujúce k profesionálnemu rastu, najmä samovzdelávanie, účasť na konferenciách, členstvo v profesijných spoločnostiach, pravidelné využívanie supervízie a zúčastňovanie sa tzv. bálintovských skupín (ktoré ponúkajú unikátny priestor pre zdieľanie sa s náročnými prípadmi z praxe v kruhu iných pomáhajúcich profesionálov).
Osobná starostlivosť o seba
Opatrenia zamerané na sociálnu oblasť by v tomto ohľade mali zahŕňať najmä: nadväzovanie zmysluplných kontaktov; udržiavanie kontaktu s dôležitými ľuďmi v našom živote; pre tých, ktorí žijú v partnerskom vzťahu, sem patrí aj cielená a pravidelná starostlivosť o jeho kvalitu (napr. aj v podobe pravidelného rande); trávenie času s ľuďmi, ktorých spoločnosť nás teší; zdieľanie strachov, nádejí a tajomstiev s ľuďmi, ktorým dôverujeme a požiadanie o pomoc v prípade potreby.
Starostlivosť o seba sa týka aj oblasti nášho myslenia a prežívania. Je dôležité pestovať zdravé kognitívne stratégie, najmä súcit voči sebe; sebaocenenie; mindfulness (pozorovanie pocitov a myšlienok takých aké sú, bez toho, aby sme ich hodnotili, utekali pred nimi alebo hľadali rýchle riešenia). Odporúča sa tiež nájsť si čas na sebareflexiu a denne si pomenovať aspoň päť vecí, za ktoré sme v danom dni vďační.
Rovnako dôležité je aj adekvátne zvládanie stresu; sebaovládanie; konštruktívne vyjadrenie emócií; identifikovanie a vyhľadávanie zdrojov pozitívnych emócií; rozvíjanie vlastného potenciálu; tvorba a sledovanie dlhodobých osobných cieľov. V prípade nespracovaných životných zranení sa netreba zdráhať vyhľadať psychoterapiu zameranú na liečbu traumy (odporúča sa predovšetkým tzv. EMDR terapia).
Dôležité je tiež dbať na vyváženosť povinností a odpočinku, vrátane dodržiavania zásad psychohygieny (odporúča sa napr. určiť si časové okno, v rámci ktorého sme mimo telefónu, emailu, internetu) a využívania času na oddych a relax (pričom sa odporúča pestovať také záujmy, ktoré s našim profesionálnym zameraním nijako nesúvisia).
Napokon netreba opomínať ani starostlivosť o zdravie a prevenciu ochorení. Patrí sem predovšetkým: dodržiavanie zásad zdravej životosprávy (zdravá a pravidelná strava, pravidelný a dostatočne dlhý spánok, pravidelná pohybová aktivita); absolvovanie preventívnych prehliadok, návštevy lekára pri chorobe a dodržiavanie liečebného režimu.
Organizačné opatrenia
Nielen jednotlivci ale aj organizácie môžu urobiť konkrétne kroky, aby prispeli k ochrane pomáhajúcich pracovníkov pred rozvojom následkov sprostredkovanej traumatizácie. Prvým krokom je istotne zvyšovať v organizácii povedomie o fenoméne sprostredkovanej traumatizácie v podobe vzdelávania zamestnancov i členov manažmentu. Z praktických opatrení sa odporúča: dať zamestnancom možnosť využívať flexibilný pracovný čas; poskytovať im pracovné voľno na účely ďalšieho vzdelávania; redukovať počet prípadov na jedného pracovníka; zabezpečiť supervíziu v potrebnom rozsahu; či ponúkať ako benefit nadštandardnú výmeru dovolenky.
Záver
Ak ste pri čítaní tohto článku u seba či u svojich kolegov identifikovali príznaky sprostredkovanej traumatizácie, je to úplne prirodzené. Je to len odrazom skutočnosti, že naozaj nie sme imúnni voči utrpeniu, ktorého sme svedkami. Nie je to dôvod na to, aby sme sa hanbili ani aby sme pohŕdali inými kolegami či kolegyňami.
Urobte si podrobnú revíziu toho, ako ste na tom s úrovňou starostlivosti o seba samých a zaraďte do svojho života stratégie, ktoré ste v tomto ohľade ešte nepoužívali, alebo ktoré ste používali len sporadicky. Hľadajte a vytvárajte príležitosti na to, ako o vlastnej skúsenosti sprostredkovanej traumatizácie hovoriť.
A ešte niečo na povzbudenie: Vedzte a pripomínajte si, že okrem fenoménu sprostredkovanej traumatizácie existuje aj fenomén sprostredkovaného posttraumatického rastu (vicarious post-traumatic growth) alebo sprostredkovanej nezdolnosti (vicarious resilience). Pri našej práci nie sme totiž len svedkami ľudského utrpenia ale aj svedkami odhodlania nevzdávať sa a svedkami toho, že napriek utŕženým životným ranám sa mnohí ľudia dokážu osobnostne rozvinúť a rásť. Naši klienti sú v mnohých ohľadoch doráňaní a krehkí, a zároveň silní, statoční a inšpirujúci. A naproti mnohým podobám zla a ublíženia, existuje nespočetné množstvo drobných i veľkých skutkov dobra, prejavov solidarity, ochoty podať pomocnú ruku. Vedomie, že sme toho svedkami a súčasťou môže významne prispievať k nášmu pocitu životnej spokojnosti.
Slávka Karkošková
Slávka Karkošková sa dlhoročne venuje výskumnej, publikačnej a lektorskej činnosti najmä v oblasti problematiky sexuálneho zneužívania detí (CSA) a domáceho násilia. Pôsobí tiež ako externá expertka vo viacerých národných projektoch a ako certifikovaná supervízorka v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí. Jej bližší odborný profil je dostupný na stránke http://www.sexualne-zneuzivanie.sk/ . K textom jej publikácii sa ľahko dostanete cez portál https://www.researchgate.net/profile/Slavka_Karkoskova/publications .
Literatúra:
KARKOŠKOVÁ, S. (2015). Fenomén sekundárnej traumatizácie v pomáhajúcich profesiách. In: Supervízne dni 2015. Gelnica: Zrkadlenie, o.z., s. 107-128.
KÖVEROVÁ, M. et al. (2019). Ako sa o seba starám? Intervenčný program na podporu starostlivosti o seba pre pomáhajúce profesie. Košice: UPJŠ.
VAN DERNOOT-LIPSKY, L. (2009). Trauma Stewardship: An Everyday Guide to Caring for Self While Caring for Others. Oakland, CA: Berrett-Koehler Publishers.
Tento článok bol vytvorený v rámci projektu „Šanca pre deti zo znevýhodneného prostredia“, FMP-E/1901/4.1/015, programu spolupráce lnterreg V-A Slovenská republika — Maďarsko, Fond malých projektov.
http://www.skhu.eu http://www.viacarpatia-spf.eu
