Schopnostiam rozprávať, čítať či počítať sa učí dieťa postupne. Na rozdiel od nich je nám schopnosť vnímať a prežívať všetkým daná a prichádzame s ňou už na svet. Neznamená to však, že emóciám dieťaťa sa netreba venovať. Tak ako dieťa rozvíjame po intelektuálnej a motorickej stránke, rovnako dôležité je podporiť aj tú citovú. Čím viac pozornosti emóciám venujeme v ranom veku, tým ľahšie s nimi dieťa dokáže pracovať a využiť ich vo svoj prospech, keď bude staršie.
Emocionalita dieťaťa
Je známe, že dieťa začína emócie vnímať už počas svojho prenatálneho vývinu. Bábätko v brušku cíti, či sa naň jeho mama teší, aj to, kedy je smutná či vystresovaná. Dieťa najcitlivejšie reaguje na negatívne emócie matky, ktoré sa ho priamo dotýkajú (prameniace z nechceného tehotenstva alebo obavy z nezvládnutia roly matky). Hneď po narodení je novorodenec schopný emocionálne reagovať. V prvých týždňoch prežíva dve základné emócie – spokojnosť a nespokojnosť. Bábätko býva často nespokojné aj v dôsledku náročného pôrodu a ťažkej adaptácie na nový svet. Počas tohto obdobia potrebuje najmä cítiť blízkosť matky, ktorá je mu oporou a poskytuje mu istotu, keďže je tým jediným, čo pozná. Najdôležitejšie je nenechať ho samé plakať v postieľke, ale byť mu v týchto náročných chvíľach nablízku.
Počas prvého roka sa postupne rozširuje škála emócií, ktoré dieťa cíti. Vo štvrtom mesiaci zažíva radosť aj hnev, v piatich mesiacoch spoznáva strach. Prvý polrok žije dieťa v symbióze s mamou a ich emócie sú prepojené. Okolo ôsmeho mesiaca nastupuje separačná úzkosť, keď sa dieťa psychicky oddeľuje od matky a viac nevníma seba a mamu ako jeden objekt. Hneď ako mama odíde z miestnosti, bábätko zažíva obrovský strach, že sa viac nevráti. V tomto období je veľmi dôležité citlivo reagovať na prejavy svojho potomka. Pokiaľ mama potreby dieťaťa vníma a dáva mu najavo, že im rozumie, utvára základy bezpečnej vzťahovej väzby. Základnou úlohou dojčenského obdobia je totiž nadobudnúť dôveru vo vzťahu ku svetu. Tú dieťa získava na základe pozitívnych skúseností vo vzťahu so svojou mamou.
V období batoľaťa (1 – 3 roky) sa dieťa začína viac prejavovať a snaží sa presadzovať svoje názory. Emócie ukazuje intenzívne navonok, vo vnútri však nie sú veľmi hlboké a rýchlo sa menia. Pre rodičov býva táto fáza náročná, pretože dieťa často prejavuje negatívne emócie (hnev, strach) a rodičia nevedia, ako reagovať. Zároveň sa však rozvíjajú aj emócie, ktoré regulujú správanie v spoločnosti – hrdosť, hanba a vina – a je to ideálne obdobie na nácvik navykania na nočník a učenie toho, čo je správne. Jednou z najdôležitejších vývinových úloh tohto obdobia je udržanie emocionálnej rovnováhy, čo je veľmi náročné, keďže emócie bývajú veľmi labilné.Je dôležité si uvedomiť, že dieťa si samo so svojimi emóciami poradiť nedokáže a potrebuje v prvom rade pochopenie a uistenie, že s pomocou rodičov náročné situácie prekoná. V tomto veku ho rodičia môžu učiť spoznávať a uvedomovať si svoje emócie, čím mu pomáhajú lepšie ich zvládať.
V predškolskom veku (3 – 6 rokov) sa emócie stávajú stabilnejšími a dieťa ich prežíva hlbšie a intenzívnejšie. Negatívne emócie už dokáže lepšie vyjadriť a aj vďaka tomu začínajú prevažovať pozitívne emócie. V tomto období sa rozvíjajú aj sympatia/nesympatia, spolupatričnosť či súcit a vznikajú prvé priateľstvá. Deti už dokážu akceptovať autoritu učiteľa, prijať normy kolektívu a profitovať z neho, vďaka čomu sú zvyčajne zrelé nastúpiť do materskej školy. Okolo šiesteho roku sa deti stávajú vyrovnanejšími, dokážu si so svojimi emóciami lepšie poradiť a sú pripravené začať školskú dochádzku. Predškolský vek je ideálny na rozvoj jednotlivých zložiek emocionálnej inteligencie.
Ako podporiť rozvoj emocionálnej inteligencie?
Na to, aby dieťa mohlo rozvíjať svoju emocionálnu inteligenciu (EQ), je zo strany rodičov potrebné snažiť sa pochopiť a prijať jeho emócie. Odporúčam dieťa naučiť, že všetky emócie sú v poriadku, ale nie všetky ich prejavy sú tolerované. Je dôležité aby vedelo, že žiadna emócia nie je zlá, no nemôže ju vyjadrovať agresívnym spôsobom, najmä nie ubližovať sebe či iným.
V prvom roku života potrebuje dieťa zažiť bezpodmienečné prijatie, to znamená, že musí cítiť, že je milované, aj keď je smutné či sa hnevá. Metóda vyplakania, ako aj rôzne formy spánkového tréningu zabraňujú prirodzeným prejavom a zneisťujú dieťa, preto sa im radšej vyhnite. V tomto období úplne postačí naladiť sa na svojho potomka a reagovať na jeho potreby. Dieťa, ktoré cíti, že je vypočuté a niekto k nemu príde a snaží sa mu pomôcť, keď plače, sa naučí spoliehať sa na svoje pocity a nebude sa báť ich vyjadriť. Ak však rodičia ignorujú prejavy bábätka, ak ho nechávajú plakať samé v postieľke, dieťa rezignuje. Nadobudne totiž pocit, že jeho emócie sú nevypočuté, lebo nie sú v poriadku, preto ich treba potlačiť.
Cielene je možné začať rozvíjať emocionálnu inteligenciu po prvom roku života. Ako dieťa rastie a aktívne spoznáva svet, bude preň prínosné prežiť si aj negatívne emócie a frustráciu, keď sa mu niečo nedovolí alebo sa mu niečo nepodarí. Je dôležité naučiť dieťa, že aj smútok, hnev či strach sú súčasťou nášho bytia a je potrebné ich do života prijať. Ak budeme deťom ukazovať, že negatívne emócie sú zlé, nedokážu ich spracovať a potláčaním svojho prežívania u nich môžu vzniknúť rôzne psychické alebo fyzické problémy. Ak však uvidia, že aj my bývame nahnevaní alebo smutní, a dokážeme sa s týmito pocitmi vyrovnať, naučia sa brať ich ako prirodzenú súčasť života.
Okolo jeden a pol roka prichádza vhodný čas na to, aby ste svoje dieťa učili pomenovávať emócie. Vďaka rozprávaniu o svojich pocitoch a pozorovaniu prežívania iných sa dokáže postupne vcítiť aj do pocitov ostatných, čím sa rozvíja schopnosť empatie. Postupom času sa zlepšuje schopnosť regulovať svoje emócie, ktorá rastie po treťom roku (minimálne do šiestich rokov však deti nedokážu ovládať emócie tak, ako dospelí). Ďalšou dôležitou charakteristikou EQ je podporiť dieťa vo vnútornej motivácii a nenahrádzať ju motiváciou vonkajšou. Vnútornú motiváciu má dieťa v sebe prirodzene, dospelí mu ju však často berú rôznymi odmenami a trestami, ktoré sú zbytočné a nevhodné. Poslednou charakteristikou EQ je schopnosť utvárať a udržiavať hodnotné medziľudské vzťahy. Dieťa, ktoré dokáže precítiť a zvládnuť svoje emócie, porozumie prežívaniu iných ľudí a naučí sa budovať medziľudské vzťahy, bude v živote nielen spokojné, ale i úspešné.
Najväčší vplyv na rozvoj emocionálnej inteligencie u svojho potomka máte vy. Tým, či svoje emócie dáte najavo alebo ich potlačíte, a tiež spôsobom, akým ich prejavíte, učíte svoje dieťa, ako sa veci robia. Ak svoj hnev potláčate, až kým sa ho nenazbiera priveľa a potom vybuchnete, nemôžete od dieťaťa chcieť, aby reagovalo pokojne. Snažte sa svojím prežívaním zaoberať, aby ste vlastné nezvládnuté emócie nepreniesli na svoje dieťa. Ak sa deti snažíte niečo naučiť, ale pritom vy sami robíte presný opak, dieťa má z toho zmätok. Napríklad ho učíte, že biť sa nemá, a keď neposlúcha, dáte mu na zadok. Základ je, aby ste vy sami išli príkladom. Dieťa si osvojí také správanie, s akým sa stretáva u svojich najbližších.
Prednosti a obmedzenia rozvoja emocionálnej inteligencie v sociálne znevýhodnenom prostredí
Pri práci s emóciami je dôležité si uvedomiť, že rómske deti sú omnoho emocionálnejšie a spontánnejšie vo svojich prejavoch ako deti z majoritnej spoločnosti. Nie sú pod tlakom vysokých nárokov rodičov, učia sa prirodzene pozorovaním komunity. Emócie prejavujú živo, keďže zvyčajne nie sú sekírované za ich nevhodné prejavy. Ich bohatý emocionálny svet môže byť veľmi prínosný, ak sa s ním bude pracovať. Vhodné sú rôzne zážitkové aktivity, prostredníctvom ktorých majú deti možnosť svoje emócie naplno prežiť a pozorovať aj prežívanie iných. Následne je dôležité naučiť ich emócie pomenovať, s čím sa zvyčajne v rodine nestretávajú a majú s tým veľký problém. Rómske deti mávajú oslabenú emočnú kontrolu, ktorú bez usmernenia a práce s emóciami nedokážu zlepšiť. Našou snahou je naučiť ich, že nie všetky prejavy emócií sú tolerované, a pomôcť im k zdravším spôsobom prejavovania a spracovania. Zabránime tým agresívnym, impulzívnym a deštruktívnym prejavom, ktoré si nedostatkom výchovného pôsobenia často odnášajú do dospelého života.
V porovnaní s majoritou sa na výchove v rómskych rodinách podieľajú okrem matky v oveľa väčšej miere starší súrodenci, ale aj širšie príbuzenstvo, ba často celá komunita. Výchova prebieha prevažne pozorovaním správania starších súrodencov a preberaním noriem ich spoločenstva, ktoré sa výrazne líšia od noriem a hodnôt majoritnej spoločnosti. Oceňuje sa tu temperament, voľnosť a nesamostatné rozhodovanie v prospech komunity. Výchova je omnoho liberálnejšia, voľnejšia a v správaní detí pozorujeme chýbajúce hranice. Voľnosť vo výchove sa neskôr prejavuje pri začlenení do kolektívu, keď máva dieťa problém prispôsobiť sa požiadavkám učiteľov a pravidlám, ktoré sú v prostredí materskej a základnej školy vyžadované a z domáceho prostredia ich nepoznajú. Tieto pravidlá často vnímajú ako nezmyselné, v dôsledku čoho zažívajú frustráciu a negatívne emócie, ktoré ventilujú nevhodným spôsobom.
V rómskych rodinách sa vo výchove dbá na príslušnosť k rómskej komunite, súdržnosť a solidaritu. Nemenej dôležité je rolové usporiadanie, v ktorom sa kladie dôraz na úctu k starším. Deti sa tak prirodzeným spôsobom učia empatii a dokážu brať, v rámci svojho spoločenstva, ohľad na potreby ostatných. Takisto sú veľmi skoro vedené k samostatnosti – hlavne najstarší členovia rodiny sa podieľajú na chode domácnosti a starajú sa o mladších súrodencov. Túto skutočnosť môžeme využiť v školskom prostredí, kde sa pri úprimnom záujme o dieťa a správnom prístupe môžu stať pomocníkmi učiteľa.
Rómske dieťa nie je podporované k individualite a vlastným názorom, ale do života sa začleňuje ako súčasť komunity. Dieťa v rodine nadobudne vzorce správania, ktoré ho nepripravujú na život v širšej spoločnosti a je preň náročné sa postaviť samo za seba a vyjadriť svoj názor. Keďže vzdelanie nie je pre komunitu vysokou hodnotou, dieťa ťažko získavame pre spoluprácu v školskom zariadení. Toto je oblasť, ktorú je potrebné podchytiť už v ranom detstve, aby sa naučilo, že aj jeho potreby a záujmy (nielen potreby komunity) sú dôležité. Tiež sa potrebuje naučiť prevziať zodpovednosť za svoje správanie a za seba, ktorú v domácom prostredí nahrádzala kolektívna zodpovednosť.
Pri práci s deťmi z vylúčených komunít je veľmi dôležité zohľadniť kultúrne špecifiká rómskej rodiny, ich výchovy, prežívania, správania a spôsobu života. Keď sa budeme sústrediť aj na pozitívne aspekty ich života bez toho, aby sme sa snažili nasilu ich preorientovať na fungovanie väčšinovej spoločnosti, skôr nájdeme spôsob, ako im pomôcť lepšie sa začleniť.
Mgr. Michala Šuranová Mgr. Michala Šuranová je klinická psychologička a psychoterapeutka pracujúca na psychiatrii, aktuálne na rodičovskej dovolenke. Zaoberá sa vzťahovou väzbou a zdôrazňuje potrebu pozitívneho prijatia dieťaťa a jeho emócií. Vytvorila Hravého sprievodcu zložitým svetom detských emócií a napísala dve detské knižky, ktoré pomáhajú deťom spoznávať svoje emócie a rozvíjať emocionálnu inteligenciu. Viac informácií o EQ výchove nájdete na jej blogu www.eq-vychova.sk.
